Slovenské rudohorieBanskobystrický krajbanícky / ťažobnýgeovednýhistorickýprírodovednýpešítrasa líniovávhodný pre bicyklevhodný pre kočíky (aj čiastočne)vhodný pre malé detivhodný pre školyvhodný pre vozičkárov (aj čiastočne)
Kraj: Banskobystrický kraj
Okres: Detva
Geomorfologická jednotka: Veporské vrchy
Geologická jednotka: veporské pásmo
Chránené územie: nie je
Prístup: bus Detvianska Huta
Východisko: Detvianska Huta, centrum obce
Trasa: Detvianska Huta – Detvianska Huta, Komárno – Mikulášsky prameň – Dolná Žabica
Dĺžka, prevýšenie: 4,9 km, prevýšenie 144 m
Čas prechodu: 1,5  až 2 h
Počet zastávok: 5
Náročnosť: nenáročný až stredne náročný

Zameranie chodníka: prírodovedné, banícke, historické, environmentálne

Typ chodníka: samoobslužný, obojsmerný, peší, celoročný, líniový

Nadväznosť na turistickú značku: čiastočne súbežný s modrou turistickou značkou

Rok otvorenia: 2020

Aktuálny stav: informačné panely sú v dobrom stave

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: Obecný úrad Detvianska Huta, Detvianska Huta 102, 962 05 Hriňová, tel. +421 45 5376386, mail: obec.dh@gmail.com

Poznámka: Chodník možno prejsť aj ako okružný po štátnej ceste, je treba ale dbať na zvýšenú opatrnosť. Pripravuje sa predĺženie náučného chodníka.

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný na realizáciu terénneho vyučovania alebo vlastivednej vychádzky. Obsah informačných panelov je využiteľný pri vyučovaní.

 

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

 

Detvianska Huta. Obec vznikla v druhej polovici 18. storočia z detvianskych lazov Komárno a Bratkovice a z osady vybudovanej pri sklárni založenej Mikulášom Esterházim. Prvé rodiny usadené okolo novej huty pochádzali z Moravy, z panstva Jozefa Illešháziho z Brumova a Vsetína. Obyvatelia sa živili najmä ťažbou dreva v okolitých lesoch a ťažbou suroviny pre sklársku hutu. Pôvodný názov obce bol Mikulássowá. Skláreň zameriavajúca sa na výrobu tabuľového a fúkaného skla zanikla v roku 1801. Časť zariadení bola premiestnená do novej sklárne v neďalekej Hriňovej. Obec má typické roztratené osídlenie. V centre obce sa nachádza klasicistický rímskokatolícky kostol Nanebovzatia Panny Márie z prvej polovice 19. storočia postavený na mieste pôvodného dreveného kostola z roku 1790.

Prameň Ipľa. Ipeľ pramení v nadmorskej výške 1030 m v sedle pod vrcholom Čierťaž (1102 m n. m.). Dĺžka toku je 123 km, veľkosť povodia je 5151 km³ a priemerný prietok 21,57 m³s−¹. Prietok je počas roka nerovnomerný, najmä v letných mesiacoch je potrebné ho nadlepšovať pomocou vybudovaných vodných nádrží – Ružiná, Ľuboreč a Málinec.

Pamätník leteckého nešťastia. Pamätník bol vybudovaný na pamiatku leteckého nešťastia z 3. júla 1956, kedy sa na tomto mieste zrútilo vojenské lietadlo D-47B. Na jeho palube zahynulo 21 dôstojníkov československej armád. Na ich pamiatku bol osadený kríž, pamätná doska a vybudovaný symbolický cintorín. Z okolitých lúk je nádherný výhľad na Nízke Tatry.

Veporské vrchy. Pohorie v západnej časti Slovenského rudohoria v podstatnej časti budované kryštalickými horninami, najmä paleozoickými granitmi, v severozápadnej časti sú zastúpené i mezozoické vápence, dolomity a kremence. V treťohorách pokrývali západnú časť Veporských vrchov vulkanické horniny.  najmä andezity. V súčastnosti sa tieto horniny vyskytujú ako zvyšky andezitových sopečných prúdov  vytvárajúcich výrazné stolové hory (Klenovský Vepor, 1338 m n. m.). Pre Veporské vrchy je typický reliéf starých zarovnaných povrchov, rozdelený hlbokými dolinami. Západnú časť pohoria odvodňuje rieka Ipeľ. Najvyšší vrchol Fabova hoľa (1439 m n. m.), ako aj najvyššie partie pohoria sú porastené prevažne bukovými a smrekovými lesmi. Časť územia pokrývajú rozsiahle lúky a pasienky.

Poľana. Najvyššie sopečné pohorie na Slovensku. Vulkanickou činnosťou sa na jej území vytvorila mohutná sopka s priemerom 6 km, čím sa zaraďuje medzi najväčšie vyhasnuté sopky v Európe. V centrálnej časti územia sa zachovala typická kotlovitá prehĺbenina – kaldera. Vznikla prepadnutím stien krátera pozdĺž zlomov a erózno-denudačnými procesmi Zvyšky andezitových prúdov, ktoré odolali rozrušovaniu, slúžia ako náučné objekty a veľa z nich je vyhlásených za maloplošné chránené územia. Sú to Kalamárka, Melichova skala a Vodopád Bystré. Aglomerátové zvyšky reprezentuje Bátovský balvan, Jánošíkova skala, Veporské skalky. V území sa vyskytuje jedinečná excentrická sieť potokov (rozbiehajú sa na všetky strany), ktorá nemá na Slovensku obdobu. Osobitosťou CHKO je vrcholová smrečina na Zadnej Poľane, ktorá sa nachádza na najjužnejšom okraji pôvodného areálu v Západných Karpatoch na andezitovom podklade. Dochádza tu k prelínaniu teplomilných a horských druhov rastlín a živočíchov. Z chránených druhov rastlín sa tu vyskytuje soldanelka uhorská, žltohlav európsky, chvostník jedľovitý, kukučka vencová, rosička okrúhlolistá, kosatec sibírsky a mnohé ohrozené druhy z čeľade vstavačovitých. Z vtáčích druhov sú to napr. orol krikľavý, výr skalný, kuvičok vrabčí, ďateľ bielochrbtý, drozd kolohrivý, či strakoš kolesár. Stálymi obyvateľmi územia sú medveď, vlk a rys. Stredná a južná časť CHKO Poľana vyhlásili za chránenú poľovnícku oblasť pre chov jelenej zveri.

 

 

Názvy informačných panelov

  1. Úvodný informačný panel
  2. Podpoľanie, krajinotvorba
  3. Rastlinstvo Podpoľania
  4. Mikulášsky prameň
  5. Sklárska štôlňa

 

Exportovať do PDF