Kraj: | Bratislavský |
Okres: | Malacky |
Geomorfologická jednotka: | Borská nížina |
Geologická jednotka: | neogénna panva |
Chránené územie: | žiadne |
Prístup: | bus Kuchyňa, ZŠ a pešo 1,1 km cestou východným smerom okolo južného brehu vodnej nádrže (VN) Kuchyňa |
Východisko: | Kuchyňa, južný breh VN Kuchyňa, malé parkovisko |
Trasa: | Kuchyňa, južný breh VN Kuchyňa – juhovýchodným pobrežím ponad ústie Maliny a lávkou ponad hladinu na severný breh (pozri aktuálny stav nižšie!) |
Dĺžka, prevýšenie: | 700 m, prevýšenie 5 m |
Čas prechodu: | 0,5 – 1 h |
Počet zastávok: | 2 + informačné tabuľky |
Náročnosť: | nenáročná trasa vhodná aj pre rodiny s malými deťmi, avšak vyžadujúca opatrnosť a dohľad |
Zameranie chodníka: prírodovedné
Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, celoročný
Nadväznosť na turistickú značku: nie je
Rok otvorenia: 2015
Garant: Obecný úrad Kuchyňa, Kuchyňa 220, 900 52 Kuchyňa, tel. 034 / 7785 131
Aktuálny stav: Náučný chodník je (2019) priechodný len v časti po pobreží k ústiu Maliny pred vstupom na drevenú lávku vedúcu na pylónoch ponad priehradu. Tá ako aj dva hlavné informačné panely je od roku 2017 schátralá.
Poznámky: (1) Náučný chodník má aj rozprávkový obsah – približuje dobrodružstvá vodnej víly Amálky a jej kaprích a bobrích kamarátov. (2) Atraktívna časť chodníka ponad vodnú nádrž je schátralá a nepoužiteľná.
Využiteľnosť pre školy
Aj napriek čiastočne havarijnému stavu (pozri vyššie) je chodník využiteľný pre terénne vyučovanie a aktivity v prírode spojené s pozorovaním vodných a na vodu viazaných vtákov.
Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí
Kuchyňa. Obec juhovýchodne od Malaciek na východnom okraji Borskej nížiny pri úpätí Malých Karpát ležiaca na náplavovom kuželi potoka Malina. Prvá písomná zmienka sa nachádza v listine uhorského kráľa Ondreja I. z roku 1206. Okolitý región Podhoria – tiahleho podmáčaného územia pod Malými Karpatmi – bol súčasťou tzv. konfínia – sprvu neosídleného lesnatého širokého pohraničného územia medzi uhorským a českým kráľovstvom, v ktorom strážne družiny chránili územie uhorského štátu pred vstupom cudzích vojsk. Prvými osadníkmi boli drevorubači a uhliari. Symbolom obce od raného stredoveku je sv. Mikuláš, ktorý je patrónom obce i rímskokatolíckeho kostola – jednoloďovej barokovej stavby z roku 1701 – postaveného na mieste staršieho z roku 1561. Pôvodný kostol bol opevnený. Do obranného múru bola v prvej polovici 18. storočia vybudovaná baroková brána. V katastrálnom území obce sa nachádzajú vodné nádrže Kuchyňa (na sútoku potokov Malina a Javorinka) a Vývrat (na potoku Vývrat), v ktorých okolí sú záhradkárske a chatové osady. Lokalita Vývrat pri hájovni povyše rovnomennej nádrže už na území Malých Karpát mala oddávna rekreačnú funkciu a je turistickým východiskom. Od polovice 19. storočia tu stál pálffyovský poľovnícky zámoček, v ktorom v druhej polovici 20. storočia bolo lesnícke učilište, neskôr podnikové rekreačné zariadenie. V roku 2011 asanovaný schátraný historický objekt nahradil novodobý súkromný.
Bor. Centrálna časť osobitej Borskej nížiny (pozri samostatné heslo nižšie) zhruba medzi obcami Lozorno, Veľké Leváre, Šaštín-Stráže a Cerová-Lieskové, budovaná najmä naviatymi pieskami, ktorej dali názov borovicové lesy. Hospodárska činnosť človeka (kultivovanie a odvodňovanie pôdy, no predovšetkým rúbanie lesov) mali za následok obnovenie pohybu piesku. Na zabránenie prirodzeného premiestňovania piesku vetrom tu už v čase panovania Márie Terézie vysadili borovicové lesy, čoho dôsledkom je Borská nížina najviac zalesnenou nížinou na Slovensku. Podrast borovicových lesov tvoria suchomilné machy a trávy, v ktorých sa darí hubám. K pôvodným porastom sa najväčšmi približujú ostrovy zmiešaných borovicovo-dubových lesov s podrastom tráv a bylín. Severná časť Boru je jedným z dvoch areálov Chránenej krajinnej oblasti Záhorie. Väčšia – južná a východná – časť Boru spadá do neprístupného Vojenského obvodu Záhorie.
Borská nížina. Svojrázny, hojne zalesnený, nížinný geomorfologický celok na krajnom západe Slovenska, zo západu ohraničený riekou Morava, práve tu tvoriacou slovensko-rakúsku štátnu hranicu, a Dolnomoravským úvalom, na severe susedí s Chvojnickou pahorkatinou a na kúsku i Myjavskou pahorkatinou a na východe Malými Karpatmi. Ide o južnú väčšiu časť Záhorskej nížiny medzi Holíčom na severe, Devínskou Novou Vsou na juhu, Záhorskou Vsou na západe a Lozornom – Rohožníkom – Jablonicou na východe. Je preň charakteristický kontrast prírodných podmienok jeho rôznych častí. Na západe pozdĺž dolného toku Moravy sa vyskytuje rovinný až mierne zvlnený reliéf jej nivy (hliny, piesky, íly) a riečnych terás , resp. ich zvyškov (štrky, štrkopiesky) so zvyškami lužných lesov, lúk a riečnych ramien. Západnejšie od tejto oblasti v centre nížiny sú neogénne morské sedimentárne vrstvy zväčša celkom prikryté miestami až niekoľko desiatok metrov mocnými akumuláciami staroštvrtohorných naviatych pieskov, tvoriacich pieskové pokrovy alebo duny so zvlneným reliéfom a charakteristickými borovicovými lesmi (Bor). Ich monotónnosť prerušujú pozdĺž vodných tokov pásy fluviálnych a v medzidunových či tektonicky poklesávajúcich zníženinách močiarových sedimentov so špeciálnou vlhkomilnou vegetáciou (lužné lesy, slatinné rašeliniská). V severnej časti Boru medzi Lakšárskou Novou Vsou a Borským Mikulášom vyčnieva ako ostrov tektonicky vyzdvihnutá (hrasť) a z veľkej časti odlesnená časť neogénneho podložia. Tu, severne od Bílkových Humeniec, kulminuje celá Borská nížina kopcom s Kaplnkou Márie Magdalény (297 m n. m.). V severnom výbežku nížiny pri Gbeloch sa nachádza malé ložisko ropy a zemného plynu. Na východe nížiny vypĺňajú pozdĺžnu podmalokarpatskú tektonickú depresiu mohutné akumulácie štrkov náplavových kužeľov horských potokov s členitým, výškovo diferencovaným reliéfom s pasienkami a ornou pôdou. Nížinu križuje od východu k západu viacero vodných tokov (Myjava, Rudava, Malina). Plošne v nížine prevládajú regozeme (na pieskoch) a v nivných častiach fluvizeme a čiernice.
Chránená krajinná oblasť Malé Karpaty. Chránené územie vyhlásené v roku 1976 v troch izolovaných areáloch na väčšine územia jadrového pohoria Malé Karpaty medzi Devínom a Novým Mestom nad Váhom na juhozápadnom Slovensku. Horské územie – väčšinou náhle sa dvíhajúce z oboch susediacich nížin – s nadmorskými výškami kulminujúcimi vrchom Záruby (768 m) nad Smolenicami budujú najmä žuly, vápence, kremence, fylity a amfibolity. Nachádza sa tu osem krasových oblastí s približne 300 jaskyňami, z ktorých je jediná sprístupnená so sprievodcom (Driny) a dve neveľké (Deravá skala a Veľká pec) sú verejnosti voľne prístupné. Podstatnú časť pokrývajú listnaté lesy s bukom, dubom či hrabom, na skeletnatých podložiach tiež jaseňom, javorom horským a lipou. Miestami sa vyskytuje nepôvodný gaštan jedlý, borovica čierna, teplo- a suchomilné travinno-bylinné porasty, skalné a sutinové spoločenstvá, vzácne i rašeliniská a slatiny. Najvyššie časti najmä na obalových a príkrovových štruktúrach ako aj krasové areály sú turisticky veľmi atraktívne a frekventované. V rámci oblasti leží takmer dvadsať rôzne veľkých území európskeho významu (najrozsiahlejšie sú: Devínske Karpaty, Homoľské Karpaty, Kuchynská hornatina a Biele hory) a dva veľké areály z nej zaberá chránené vtáčie územie Malé Karpaty (obe kategórie sú súčasťou sústavy Natura 2000).
Názvy informačných panelov
- Veľký most nad jazerom
- Veľký most nad jazerom
Panely sú aktuálne (2019) zničené.