Slovenské stredohorieBanskobystrický krajhistorickýpešítrasa líniovávhodný pre školy
Kraj: Banskobystrický
Okres: Žiar nad Hronom
Geomorfologické jednotky: Žiarska kotlina a Štiavnické vrchy
Geologické jednotky: neogénna panva a sopečné pohorie
Chránené územie: Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy
Prístup: bus a vlak Žiar nad Hronom
Východisko: železničná stanica Žiar nad Hronom
Trasa: žel. st. Žiar nad Hronom – Ladomerská Vieska – Šášovské Podhradie – hrad Šášov
Dĺžka, prevýšenie: 3 km, prevýšenie 100 m
Čas prechodu: 2  h
Počet zastávok: 5
Náročnosť: nenáročná až mierne náročná trasa

Zameranie chodníka: historické

Typ chodníka: samoobslužný, líniový, jednosmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Trasa je čiastočne zhodná s modrou a zelenou turistickou značkou.

Rok otvorenia: 2008

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: Združenie na záchranu hradu Šášov, Š. Moysesa 42/4, 965 01  Žiar nad Hronom

Aktuálny stav: Chodník je v dobrom stave, udržiavaný (2021).

Poznámka: Chodník je dobre vyznačený v teréne.

 

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie (zameranie – výhradne historické).

 

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Ladomerská Vieska. Obec na severnom okraji Štiavnických vrchov, oddelená Hronom od Žiaru nad Hronom. Vznikla v roku 1960 zlúčením Ladomeru a Viesky. Prvé písomné zmienky o Ladomeri z roku 1075 a Vieske z roku 1332. Pôvodne gotický rímskokatolícky kostol zo 14. storočia bol renesančne prestavaný (1552) a upravený v roku 1928. Renesančný kaštieľ z polovice 17. storočia, neobarokovo upravený koncom 19. storočia.

Informačná kancelária a pamätná izba Združenia na záchranu hradu Šášov. Informačná kancelária občianskeho združenia v rekonštruovanom historickom dome v Šášovskom Podhradí priamo pri chodníku vedúcom na hrad Šášov je otvorená v letných mesiacoch od roku 2007. V dvoch miestnostiach je etnografická výstava. Pamätná tabuľa na dome informuje, že v Šášovskom Podhradí v rokoch 1894 až 1905 učil Jozef Luňáček, zaujímajúci sa o prírodu, predovšetkým o geológiu a paleontológiu, a spolupracujúci s Andrejom Kmeťom, Gustávom Kazimírom Zechenterom-Laskomerským (vtedy kremnickým lekárom) a geológom Dionýzom Štúrom.

Zrúcanina hradu Šášov. Leží na okrajovom svahu Štiavnických vrchov na východ od Žiaru nad Hronom nad obcou Šášovské Podhradie. Počiatočná história hradu je neznáma. Prvý raz sa spomína v listine z roku 1253. Jeho majiteľom bol ostrihomský arcibiskup Vančaj (Vancha) a jeho príbuzní Peter a Vincent. Údajne ho títo aj postavili. Za dávnych čias bol hrad strediskom provincie zvanej Šúšolská a v starých listinách sa i spomína pod menom „Castrum de Susol“. Mal viacerých majiteľov, istý čas bol aj kráľovským majetkom. V roku 1677 sa hradu zmocnilo vojsko Imricha Thökölyho a spustošilo ho. Od tých čias nebol reštaurovaný. Zrúcanina je verejnosti voľne prístupná.

Bačovka. Skalné bralo pod hradom Šášov asi 20 m nad riekou Hron, pomenované v roku 1994 po Jozefovi Bačovi (1935 – 1992), vysokoškolskom pedagógovi, veslárskom športovcovi, trénerovi a filozofovi, priekopníkovi splavov Hrona. Názov je vytesaný do skaly na vrchole brala. Bačovku obnovilo Občianske združenie Kamenica Stará Kremnička v roku 2012 a bol k nej vyznačený turistický chodník (miestna zelená značka), vedúci od pamätnej izby v Šášovskom Podhradí okolo Bačovky do obce Jalná. Pod Bačovkou je na ceste vidno aj časť historickej kamennej dlažby.

Chránená krajinná oblasť (CHKO) Štiavnické vrchy. Chránené územie vyhlásené v roku 1979 na takmer celom území Štiavnických vrchov s výnimkou niekoľkých ich okrajových častí. Pohorie, budované vulkanitmi a andezitovým Sitnom dosahujúce výšku 1 009 m n. m., leží na rozhraní dvoch klimatických typov a prenikajú doň od juhu teplomilné a od severu karpatské horské prvky flóry a fauny. Fytogeograficky územie patrí do obvodu predkarpatskej flóry. Severnú hranicu svojho rozšírenia tu dosahuje napr. dub cerový a javor tatársky, na výslnných lokalitách s plytkou skeletovitou pôdou rastú xerotermy, ako kostrava valeská, kavyľ vláskatý či kukučka vencová. Veľkú časť územia CHKO zaberajú lesy (65 %), ktoré sú druhovým zložením najmä v centrálnej časti vplyvom stáročnej banskej a hutníckej činnosti po totálnom odlesnení nepôvodné, tvorené smrekovými monokultúrami. Lokálne sú vo vyšších polohách bučiny s jedľou a umelo vysadzovaným smrekom a na skeletnatých pôdach lipovo-javorovo-jaseňové sutinové lesy. Na karbonátové podložie v okolí Sklených Teplíc sa viaže výskyt tisu. Zo živočíšstva sú zastúpené o. i.: orol krikľavý, myšiak hôrny, rys, mačka divá, medveď hnedý, vydra riečna, vidlochvost feniklový a ovocný, žije tu tiež vzácna modlivka zelená, roháč obyčajný a fúzač alpský. V opustených banských dielach sa vyskytuje niekoľko druhov netopierov (podkovár veľký, p. malý, netopier obyčajný…). Lokálnymi zvláštnosťami lesov je veľký výskyt cudzokrajných drevín, súvisiaci so založením lesníckej katedry – súčasti Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici – v roku 1807. K svojrázu územia CHKO významne prispievajú historické banské diela, a to najmä vodné nádrže – tajchy –, budované v minulých storočiach ako zdroj energie i úžitkovej vody pre banícke účely, ktoré spolu s napájacími a náhonovými jarkami a ďalšími zariadeniami tvoria unikátny vodohospodársky systém. V hraniciach CHKO leží viacero území európskeho významu (súčasti sústavy Natura 2000), z ktorých najrozsiahlejšími sú Hodrušská hornatina, Suť a Skalka.

 

Názvy informačných panelov

  1. Železničná stanica
  2. Kostol vo Vieske
  3. Ladomerský kaštieľ
  4. Šášovské Podhradie
  5. Šášovský hrad

 

 

Exportovať do PDF