Kraj:	Trenčiansky
Okres:	Považská Bystrica
Geomorfologická jednotka:	Súľovské vrchy
Geologická jednotky:	vnútrokarpatský paleogén a bradlové pásmo
Chránené územia:	Chránená krajinná oblasť Strážovské vrchy, národná prírodná rezervácia Manínska tiesňava, prírodná rezervácia Kostolecká tiesňava a prírodná pamiatka Bosmany
Prístup:	bus Považská Bystrica, Považská Teplá, autocamp
Východisko:	Manínska tiesňava, bus zastávka Považská Teplá, autokemp
Trasa:	Manínska tiesňava, bus zastávka Považská Teplá, autokemp – Manínska tiesňava – Záskalie – Kostolecká tiesňava – Kostolec, Pastovník – tiesňava pod Vrchteplou – sedlo medzi Bosmanmi a Ostrencom – južný okraj Kostolca – turistické rázcestie Pod Veľkým Manínom – Manínska tiesňava, bus zastávka Považská Teplá, autokemp
Dĺžka, prevýšenie:	15,8 km, prevýšenie 830 m
Čas prechodu:	5 – 6 h
Počet zastávok:	12
Náročnosť:	prvá, menšia, polovica s informačnými panelmi po tiesňavu pod Vrchteplou – nenáročná trasa; zvyšok (návrat do východiska cez masív Veľkého Manína bez informačných panelov) – (stredne) náročná trasa

Zameranie chodníka: prírodovedné, geovedné, ochranárske, historické

Typ chodníka: samoobslužný, okružný, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Prvá menšia časť trasy vedie súbežne s červenou a v závere so zelenou a žltou turistickou značkou.

Rok otvorenia: 1988; 2005 obnova

Aktuálny stav: Informačné panely i značenie trasy sú v dobrom stave.

Textový sprievodca:

Kontakt: ŠOP SR, Správa CHKO Strážovské vrchy, Orlové 189, 017 01 Považská Bystrica, tel. 042 / 4322 802

Poznámka: Prvá menšia polovica s informačnými panelmi po tiesňavu pod Vrchteplou v súbehu s červenou turistickou značkou vedie po štátnej ceste, je tak zjazdná i pre bicykle či kočíky.

Upozornenia: (1) V prvom úseku v súbehu s červenou turistickou značkou treba na štátnej ceste s premávkou dbať na zvýšenú opatrnosť. (2) Najužšie miesto Manínskej tiesňavy je pre dlhé (a vysoké) typy autobusov neprejazdné.

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie. Námetom k nemu môže byť pracovný list Náučný chodník Manínska tiesňava.

Na trase náučného chodníka je mnoho zreteľných geologických, geomorfologických a botanických fenoménov.

Pozri upozornenia vyššie.

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Považská Teplá. Najväčšia mestská časť mesta Považská Bystrica, pričlenená v roku 1979. Leží v severnej časti Považského podolia asi 3,5 km severovýchodne od centra mesta v oblasti dolného toku Manínskeho potoka, vytekajúceho zo Súľovských vrchov, a jeho ústia do Váhu. Jej súčasťou boli aj bývalé obce Zálužie (od roku 1888) a Vrtižer (od roku 1966). Najstaršia písomná zmienka pochádza z roku 1439. Na jej severnom okraji stojí od roku 1994 rímskokatolícky kostol Sedembolestnej Panny Márie. V rokoch 1922 – 1923 býval v bývalej vile barónky Popperovej z roku 1874 Martin Kukučín.

Záskalie. Kostolec. Vrchteplá. Tri drobné samostatné obce severovýchodne od Považskej Bystrice v strednej časti Súľovských vrchov v doline Manínskeho potoka, ľavostranného prítoku Váhu, ktorá má svojrázny morfologický charakter. Širšie, mäkko modelované úseky doliny charakteru kotliniek s osídlením a poľnohospodárskym využitím zeme sa striedajú s prielomovými úsekmi so strmými zalesnenými svahmi s bralným reliéfom (Manínska tiesňava, Kostolecká tiesňava).

Národná prírodná rezervácia Manínska tiesňava. Chránené územie v strednej časti západného okraja Súľovských vrchov východne od Považskej Teplej vyhlásené v roku 1967 v dvoch areáloch na ochranu svahov vápencovej epigenetickej tiesňavy medzi Veľkým Manínom a Malým Manínom s pestrými formami reliéfu a vzácnou vápnomilnou flórou i bohatou faunou. Vyše 1 km dlhý najužší prielomový úsek doliny vznikol postupným vrezávaním sa Manínskeho potoka, prítoku Váhu, najprv do relatívne menej odolných hornín (slieňovce, pieskovce, ílovce) zhora obaľujúcich veľmi odolné manínske bradlo (vápence) a neskôr i do samotného bradla. Hlbokou tiesňavou ho rozdelil na dve veľkosťou i výškou nerovnaké časti – Veľký Manín 891 m n. m.) a Malý Manín (813 m n. m.). V skalných stenách sú zachované obrie hrnce. Hlboká, členitá a úzka dolina podmieňuje vlhkú a relatívne chladnú mikroklímu na jej dne. Tá umožňuje výskyt horských druhov a rastlín a živočíchov v relatívne malej nadmorskej výške, tzv. vegetačnú inverziu. Na krátku vzdialenosť však na výslnných polohách skalných stien rastú teplomilné vápnomilné druhy. Na skalných svahoch na viacerých miestach tiesňavy sú horolezecké cvičné terény. Rezervácia je súčasťou rozsiahleho územia európskeho významu Strážovské vrchy a rovnomenného chráneného vtáčieho územia (obe sú súčasťou sústavy Natura 2000).

Prírodná rezervácia Kostolecká tiesňava. Chránené územie v strednej časti Súľovských vrchov medzi obcami Záskalie a Kostolec vyhlásené v roku 1970 v troch areáloch na ochranu tiesňavy s osobitnou formou zvetrávania skalných stien a formovania bralného reliéfu. Geomorfologicky sa výrazne odlišuje od ostatných častí pohoria a svojou atraktívnosťou umocňuje estetické a prírodné hodnoty oblasti Manínov. Zaberá oba svahy samotnej Kostoleckej tiesňavy, vytvorenej Manínskym potokom v bradle (vápence), erózne rozdelenom na vrchy Drieňovka (634 m n. m.) a Kavčia (599 m n. m.), a južný svah Drieňovky. Na strmých bezlesých svahoch sú odkryté zložité vrásy. Pod skalnými stenami sa opadávaním formujú rozsiahle sutinové kužele. V pravom bralnatom svahu tiesňavy je mohutný skalný previs (Strecha Slovenska, Kostolecký dóm) – abri –, na jaskyňu podobný výklenok, ktorý vzniká nie krasovými, ale gravitačnými procesmi a zvetrávaním. Rezervácia je súčasťou rozsiahleho územia európskeho významu Strážovské vrchy a rovnomenného chráneného vtáčieho územia (obe sú súčasťou sústavy Natura 2000).

Prírodná pamiatka Bosmany. Chránené územie v strednej časti Súľovských vrchov východne nad obcou Kostolec vyhlásené v roku 1999 na ochranu neveľkého bradla Skala (659 m n. m.) s tromi skalnými vežami s výraznými škrapmi a výskytom charakteristických rastlinných a živočíšnych spoločenstiev vápencových skál a okolitých bučín. Pamiatka je súčasťou rozsiahleho územia európskeho významu Strážovské vrchy a rovnomenného chráneného vtáčieho územia (obe sú súčasťou sústavy Natura 2000).

Chránená krajinná oblasť (CHKO) Strážovské vrchy. Veľkoplošné chránené územie na severozápade Slovenska s členitým areálom zhruba medzi Hričovským Podhradím, Dolnou Porubou a Čavojom vyhlásené v roku 1989 za účelom zabezpečenia ochrany a racionálneho využívania najzachovalejších častí prírodného prostredia Strážovských vrchov a Súľovských vrchov. (Pozn. Do roku 1978 tvorili tieto dnes samostatné geomorfologické celky jeden horopisný celok Strážovské vrchy.) Strážovské vrchy sú jadrovým pohorím, budovaným najmä vápencami a dolomitmi subtatranských príkrovov. Granitoidné jadro je odhalené len v malej juhovýchodnej časti pohoria. Od ostatných pohorí Centrálnych Západných Karpát sa líšia v tom, že nemajú ústredný chrbát, ale tvorí ich mozaika vrchov, hrebeňov a chrbtov a kotlín, navzájom prepojených hlbokými dolinami miestami s tiesňavovitými úsekmi. Ich dominantou je Strážov (1 213 m n. m.). Súľovské vrchy, budované vnútrokarpatským paleogénom (najmä zlepencami), kulminujú Veľkým Manínom (891 m n. m.) a je pre ne charakteristický výskyt svojrázneho skalného reliéfu, najmä v obrube rozsiahlej vnútrohorskej Súľovskej kotliny. Prevažnú časť územia CHKO tvorí vrchovinová až hornatinová neosídlená lesná krajina (90 %) s mnohými skalnými útvarmi, zvyšok zaberajú lúky a pasienky v okolí obcí. Pestré prírodné podmienky na relatívne malom území podmienili vývoj cenných rastlinných spoločenstiev ako aj jedinečných typov krajiny. Prevládajúcimi lesnými spoločenstvami sú bučiny a na silno skeletnatých pôdach a skalách sú hojne zastúpené i sutinové lesy či reliktné borovicové lesy. Územie sa vyznačuje bohatou vápencovou flórou so zastúpením teplomilných panónskych druhov, ale aj horských a vysokohorských karpatských druhov. Svojou rozmanitou flórou priťahovalo botanikov už od začiatku 19. storočia (J. Ľ. Holuby, A. Rochel, K. Brancsik, J. Futák, G. Runkovič, E. Fajmonová). Z celkového počtu asi 70 druhov orchideí (vstavačovité) rastúcich na Slovensku sa tu nachádza okolo 40 (hniezdovka hlístová, korálica lesná, kruštík malolistý…). Z hľadiska vývoja karpatskej flóry tu rastú cenné západokarpatské endemity (hmyzovník Holubyho, chrastavec Kitaibelov pravý a i.). CHKO sa zhruba kryje s územím európskeho významu a tiež chráneným vtáčím územím – obe s rovnakým názvom ako CHKO a obe sú súčasťou sústavy Natura 2000.