Kraj:	Nitriansky
Okres:	Zlaté Moravce
Geomorfologická jednotka:	Tribeč
Geologická jednotka:	jadrové pohorie
Chránené územie:	žiadne
Prístup:	bus Skýcov, obecný úrad a pešo severozápadným smerom po zelenej turistickej značke, resp. štát. ceste smer Klátova Nová Ves a Bošany 1,2 km (so 70 m prevýšením)
Východisko:	Skýcov, Vápenice
Trasa:	Skýcov: Vápenice – Vápenný vrch – Vápenice
Dĺžka, prevýšenie:	2 km, prevýšenie 120 m
Čas prechodu:	1 h
Počet zastávok:	10
Náročnosť:	nenáročná trasa

Zameranie chodníka: prírodovedné, historické

Typ chodníka: samoobslužný, peší, okružný, obojsmerný, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Trasa je vo východisku prepojená so zelenou turistickou značkou.

Rok otvorenia: 2005

Aktuálny stav (2020): Väčšina panelov v teréne neexistuje (stojí len úvodný vo východisku). Nové panely sa pripravujú.

Textový sprievodca: Skladačka Náučný chodník Vápenný vrch (2005)

Kontakt: Obecný úrad Skýcov, Školská 294, 951 85 Skýcov

Poznámka: Náučný chodník nie je v teréne vyznačený.

Využiteľnosť pre školy

Trasa náučného chodníka je vhodná pre terénne vyučovanie ako exkurzná lokalita.

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Skýcov. Vnútrohorská obec v severnej časti Tribeča severne od Zlatých Moraviec v najvyššej časti povodia Leveša pri cestnom prechode Skýcovským sedlom cez Tribeč zo Zlatých Moraviec do Partizánskeho a odbočke z neho do Bošian a Topoľčian. Prvá písomná zmienka je z roku 1293. Jej história súvisí s neďalekým hradom Hrušov. Obec osídlili osadníci, ktorí sa sem presťahovali z podhradia pre nedostatok pitnej vody. Obyvatelia sa zaoberali pálením kvalitného vápna (viac v samostatnom hesle nižšie), jeho rozvážaním po okolí, drevorubačstvom a poľnohospodárstvom, v 18. – 19. storočí bola v chotári obce – Drahožickej hute – skláreň. V 18. storočí sa obec stala majetkom grófskeho rodu Keglevičovcov a v roku 1812 Odescalchiovcov. Arthur Odescalchi, ktorý sem prišiel v roku 1861 z neďalekých Solčian, v roku 1888 povolal talianskych murárov a kamenárov a na neskorogotických základoch pôvodného opevneného renesančného zámku zo 17. storočia vybudoval pseudorománsky hrad s oblou baštou na nároží, vežou Nebojsa a vodnou priekopou s padacím mostom. V roku 1903 majetky odkúpil arcivojvoda Augustín Habsburský a pripojil ich k svojmu panstvu v Topoľčiankach, v roku 1920 zoštátnenému. Aktuálne je Odescalchiovský kaštieľ súkromným majetkom, rekonštruuje sa a nie je prístupný verejnosti. Pre silné ilegálne protifašistické hnutie počas Slovenského národného povstania a za pomoc partizánom bola obec včítane kaštieľa 16. 3. 1945 vypálená – z 232 domov zhorelo 226. Na severnom okraji obce stojí jednoloďový empírový kostol Nanebovzatia Panny Márie z roku 1809, obnovený v roku 1938.

Vápenice. Lokalita v sedle medzi vrchom Bralá a Vápenným vrchom v Tribeči povyše Skýcova pri ceste do Bošian, v ktorej sa nachádzalo v minulosti až 84 vápenných pecí. Pece na pálenie vápna pôvodne stáli na okraji Skýcova, no pre riziko požiaru ich presťahovali. Vápenec, vyťažený v oblasti Vápenného vrchu, zvážali k peciam konskými povozmi – každý týždeň do jednej pece nalámali a priviezli dva vozy suroviny, čím sa v nej vypálilo 1,5 – 1,7 t vápna. Vápno vápenkári rozvážali na predaj do vzdialenosti aj 100 km. Pálenie vápna po druhej svetovej vojne postupne zaniklo a pece časom schátrali.

Vápenný vrch (536 m n. m.). Nápadný vrch bezprostredne severozápadne nad Skýcovom v Tribeči budovaný triasovými tmavosivými gutensteinskými vápencami a sivými vrstevnatými ramsauskými dolomitmi nad nimi vo vrcholovej časti. Predstavuje izolovaný ostrov vápnitých hornín v prostredí okolitých granitoidov a iných paleozoických hornín a hojných triasových kremencov. Porastený je sekundárnym (umelým) prevažne borovicovým lesom s prímesou smrekovca opadavého. Severozápadný svah je čiastočne bezlesý so strmými bralnými časťami umožňujúcimi výhľady. V roku 2020 bola na vrchole vybudovaná nová rozhľadňa, voľne prístupná verejnosti. Z Vápenice – sedla pod severným svahom – vedie pod vrchol krížová cesta (2017).

Hrad Hrušov. Zrúcaniny hradu južne od Skýcova na bezlesej časti vrchola kremencami budovaného vrchu Skalka (489 m n. m.) v Tribeči. Prvá zmienka o hrade a osade pod ním pochádza z roku 1243. Spolu s neďalekou Živánskou vežou v úzkej doline Žitavy povyše Jedľových Kostolian strážil cesty vedúce dolinou Žitavy a pozdĺž Leveša. V roku 1316 sa ho zmocnil Matúš Čák, od roku 1347 patril kráľovi a aj neskôr často menil majiteľov (o. i. Bebekovci, Verbélyovci, Rákocziovci). Hrad v roku 1504 vyhorel a v roku 1708 ho po porážke Rákocziho povstania cisárske vojská vyplienili a stal sa ruinou, pričom zároveň zanikla aj podhradská obec. Aktuálne sa rekonštruuje v rámci dobrovoľníckych aktivít.

Tribeč. Jadrové pohorie na západnom Slovensku približne medzi Partizánskym, Nitrou a Veľkým Poľom vybiehajúce k juhozápadu do Podunajskej pahorkatiny a na východe susediace s Pohronským Inovcom, Vtáčnikom a Hornonitrianskou kotlinou. Vystupuje na kontakte Karpát a Panónskej panvy pozdĺž zlomov ako hrasť. Budujú ho najmä kryštalické bridlice, granodiority, vápence, dolomity a kremence. V ústrednej časti je odkryté kryštalické jadro, kde mohutný granodioritový peň tvorí najvyššiu časť pohoria dosahujúcu Veľkým Tribečom maximálnu nadmorskú výšku 829 m. Morfologicky osobitým a ojedinelým elementom pohoria sú 400 – 600 m vysoké nápadne čnejúce „hôrky“ lemujúce jeho ústredný chrbát od východu (napr. Plieška, Dúň, Veľký Lysec, Ploská, Člnok – Hôrka – Skalka) i západu (napr. Veľká skala, Hrdovická, Háj, Tábor). Sú to kvesty, ktoré vznikli na uklonených vrstvách relatívne voči okoliu odolnejších hornín – kremencov a vápencov. Väčšinu územia porastajú dubovo-hrabové a dubové, vo vyšších polohách i bukové lesy a zväčša teplomilné rastlinné spoločenstvá so vzácnymi druhmi, napr. peniažtek slovenský, hrdobárka páchnuca, hrachor benátsky, kosatec nízky, hlaváčik jarný, poniklec veľkokvetý, ľalia zlatohlavá. Pri východnom a najmä severnom okraji sú odlesnené časti so sídlami i s rozptýleným charakterom. Väčšia časť územia s výnimkou strednej východnej časti je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Ponitire.