---

Zameranie chodníka: dendrologické

Typ chodníka: samoobslužný, okružný, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: nie je

Rok otvorenia: 2014

Aktuálny stav: Informačné panely sú v dobrom stave.

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: Obecný úrad Stakčín, ul. SNP 6, 067 61  Stakčín; Občianske združenie Čemerica, ul. Mieru 193, 067 61  Stakčín

Poznámka: Náučný chodník nie je v teréne vyznačený – tvorí ho jeden (úvodný) informačný panel a 15 zastávok s tabuľkami (menovkami) pri jednotlivých drevinách.

 

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný na tematickú vychádzku.

 

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Stakčín. Obec východne od Sniny na styku Laboreckej vrchoviny, Beskydského predhoria a Bukovských vrchov v doline Cirochy v oblasti ústí Trnovca a Chotinky. Prvá písomná zmienka je z roku 1317. Prvým známym vlastníkom bol šľachtic Peter Peteň (Pethényi), ktorému pre zradu kráľ Karol Róbert majetok zhabal a daroval Filipovi I. Drugethovi. V roku 1612 Drugethovci v obci zriadili zemepanský majer, ktorého súčasťou boli vodný mlyn a píla, neskôr pálenica a krčma. V druhej polovici 18. storočia bol postavený kaštieľ a postupne upravené jeho okolie (francúzska záhrada, rybník, anglický park). Kaštieľ bol viackrát neskôr upravovaný a dostavovaný. Popri kaštieli a historickom parku pri ňom (pozri heslo nižšie) je pamiatkou aj pravoslávny chrám sv. Trojice postavený v rokoch 1953 – 1955 v historizujúcom staroruskom štýle podľa návrhu mnícha archimandritu Andreja Kolomackého. Obcou prechádzala už minimálne v 18. storočí cesta väčšieho významu z Uhorska do Haliče a Malopoľska známa ako Porta Rusica (viac v samostatnom hesle nižšie). Vybudovanie železničnej trate z Humenného do Stakčína (1912) podnietilo rozvoj piliarstva. K parnej píle bola vybudovaná sieť lesných úzkokoľajok na zvážanie dreva z okolitých lesov. Obete prvej svetovej vojny pripomína viacero vojnových cintorínov rozptýlených v lesoch nad obcou, a to aj v územiach obcí zaniknutých pre výstavbu vodnej nádrže Starina (viac v hesle nižšie), ktoré všetky pripadli obci Stakčín. Niektoré z nich sú kultúrnymi pamiatkami (v Stakčíne a v k. ú. Dara a Veľká Poľana). V centre obce je Múzeum obce Stakčín, prístupné v limitovaných otváracích hodinách, resp. na požiadanie (streda a piatok 13 – 15 h, tel. 0949  153 199).

Historický park v Stakčíne. Prírodnokrajinársky park v centrálnej časti Stakčína západne a južne od kaštieľa, ktorý je zvyškom pôvodne rozsiahlejšieho parkového areálu. Východne od kaštieľa sa nachádzal starý park a francúzske záhrady z druhej polovice 18. storočia, severnejšie od nich sa rozprestieral grófsky sad. Na mlynskom prítoku z Cirochy západne pred kaštieľom býval veľký rybník, zásobujúci vodný mlyn. V okolí rybníka v polovici 19. storočia založili nový anglický park. V súčasnej dobe je zachovaná len západná časť parku, v ktorej je dobre viditeľná pôvodná štruktúra z doby založenia, doplnená výsadbami v polovici 20. storočia i neskôr. Na mieste pred prvou svetovou vojnou zrušeného rybníka neskôr vybudovali kruhovú fontánu. V parku rastie 13 druhov listnatých a šesť druhov ihličnatých drevín, najpočetnejšími druhmi sú jaseň štíhly a lipa malolistá, z cudzokrajných drevín sa tu vyskytujú napr. dub močiarny, dub červený a gledíčia trojtŕňová. Najstarším stromom je dub letný (Quercus robur) s obvodom kmeňa vyše 550 cm a vekom asi 300 rokov. Medzi vzácne dreviny patrí tisovec dvojradový (Taxodium distichum). Historický park spolu s kaštieľom je národnou kultúrnou pamiatkou. Na okrajoch parku stojí pomník padlým v prvej svetovej vojne a pomník Alexandra Duchnoviča (1803 Topoľa – 1865 Prešov), rusínskeho národného buditeľa, spisovateľa, pedagóga a gréckokatolíckeho kňaza. Hodnoty parku prezentuje dendrologický náučný chodník.

Prírodná rezervácia Grúnik. Chránené územie nad severovýchodným okrajom Stakčína na úpätí Maňova (548 m n. m.) v juhovýchodnom okraji Laboreckej vrchoviny vyhlásené v roku 1982 na ochranu zachovalých spoločenstiev bukových dúbrav s fytogeograficky významným výskytom zriedkavých druhov východokarpatskej flóry, napr. čemerice purpurovej (Helleborus purpurascens), s pôvodnými zárastami kručinôčky krídlatej (Genistella sagittalis).

Vodná nádrž Starina. Vodárenská nádrž severne od Stakčína na kontakte Laboreckej vrchoviny a Bukovských vrchov vybudovaná na hornom toku Cirochy v rokoch 1981 – 1988 pre zásobovanie regiónu východného Slovenska, najmä Prešova a Košíc, pitnou vodou. Ide o najväčšiu nádrž na pitnú vodu na Slovensku, ktorá je zároveň najväčším zdrojom pitnej vody v strednej Európe. Nádrž s objemom 60 mil. m³ vody za priehradným múrom vysokým 50 m zaberá plochu 311 ha. Z dôvodu zabezpečenia ochranného pásma zdroja pitnej vody nad nádržou bolo pred výstavbou vysťahovaných a zaniklo sedem obcí s rusínskym obyvateľstvom: Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana a Zvala (ich územie je dnes súčasťou územia obce Stakčín). V jednej z týchto obcí počas etnografického výskumu severovýchodného Slovenska v roku 1927 našiel ukrajinský jazykovedec, historik a etnograf Ivan Paňkevyč v gréckokatolíckom chráme sv. Bohorodičky unikátnu, dosiaľ najstaršiu nájdenú písomnú cyrilskú pamiatku z územia Slovenska, pochádzajúcu z 11. – 12. storočia, tzv. Ostrožnické pergamenové zlomky (nachádzajú sa v Památníku národního písemnictví v Prahe). Zo zaniknutej Veľkej Poľany pochádza akademický maliar Orest Dubay st. (1919 – 2005), jeden z najvýznamnejších slovenských grafikov 20. storočia; jeho dielo prezentuje Galerijná sieň Oresta Dubaya vo Vihorlatskom múzeu v Humennom. Zo zaniknutej obce Dara sa zachoval chrám Narodenia Panny Márie a priľahlý vojnový cintorín (kultúrna pamiatka). V jej území pri výstavbe novej štátnej cesty Stakčín – Ulič v 80. rokoch 20. storočia vznikol v sedle Barankovec (483 m n. m.) v úseku medzi hrádzou nádrže Starina a obcou Príslop na rozvodí Brezovca a Dary hlboký cestný zárez odkrývajúci horniny karpatského flyšového pásma. Jeho strmé skalné svahy sa stali geologickou náučnou lokalitou Dara (parkovisko, informačné panely, vyhliadka).

Porta Rusica (aj Via Rusica). Úsek významnej historickej cesty vedúcej cez Ruské sedlo / Przełęcz nad Roztokami Górnymi (801 m n. m.) na slovensko-poľskej štátnej hranici v Bukovských vrchoch z Uhorska z Michaloviec cez Stakčín do Haliče a Malopoľska do Baligródu s pokračovaním až do Ľvova, po ktorej sa vyvážalo víno a tabak a privážala soľ. Táto časť medzi zaniknutou obcou Ruské a Ruským sedlom, dlhá 4,8 km so 16 zákrutami a prevýšením vyše 240 m, bola v rokoch 1861 – 1865 rekonštruovaná. Jej kamenné pozostatky sú výnimočnou kultúrnou pamiatkou – unikátne je zachovaný len jej posledný, asi 1 km dlhý úsek pod sedlom, zvyšok trasy schátral, resp. došlo na ňom k nevhodným zásahom. Niekoľko pôvodných kamenných kilometrovníkov z jej rôznych častí bolo zhromaždených pri začiatku cesty, v Stakčíne ju pripomína kilometrovník s číslom 54.

Marmarošský diamant. Minerál, číra odroda kremeňa (SiO₂). Text i foto pozri v  > Školský náučný chodník k Mergancovmu kameňu

Laborecká vrchovina. Rozľahlé pohorie na severovýchode Slovenska zhruba medzi Vápeníkom, Staškovcami, Jankovcami, Sninou a Osadným na západe a juhu susediace s Ondavskou vrchovinou a na juhovýchode a východe s Beskydským predhorím a Bukovskými vrchmi. Na severe je ohraničené slovensko-poľskou štátnou hranicou, za ktorou na pohorie nadväzuje viacero horských skupín Beskidu Niskeho. Rôzne odolnými kriedovými a paleogénnymi horninami flyša (pieskovce, siltovce, ílovce) budované pohorie tvoria striedavo horské chrbty na pieskovcoch (500 – 700 m n. m.) a široké brázdovité depresie a doliny približne severo-južného smeru založené na zlomoch (Papínska brázda, Repejovská brázda) či smeru severozápad-juhovýchodného, súbežného s geologickými štruktúrami (dlhá Medzilaborecká brázda, tiahnuca sa od Čertižného po Hostovice, a Mikovská brázda). V oblasti sa strieda pahorkatinový až vrchovinový reliéf, výnimkou je masívny pohraničný chrbát, ktorý má charakter veľmi členitej vrchoviny dosahujúc najväčšie výšky (Vysoký Grúň / Wysoki Groń, 905 m n. m.). V území, prislúchajúcom povodiu Laborca, pramení mnoho tokov. Je husto osídlené, spolovice zalesnené, spolovice poľnohospodársky využívané. Celým pohorím severo-južným smerom vedie takmer celým údolím Laborca železničná trať Michaľany – Łupków (Poľsko), vybudovaná v roku 1874 ako Uhorsko-haličská železnica (v rokoch 1888 – 1932 dvojkoľajná).

Beskydské predhorie. Geomorfologický celok na severovýchodnom Slovensku pozdĺž južnej hranice geomorfologickej subprovincie Vonkajšie Východné Karpaty dlhého štíhleho pôdorysu západo-východného smeru susediaci na juhu so Spišsko-šarišským medzihorím, Košickou kotlinou, Slanskými vrchmi, Východoslovenskou pahorkatinou, Vihorlatskými vrchmi a na severe s Bukovskými vrchmi, Laboreckou vrchovinou a Ondavskou vrchovinou. Zaberá územie od Terne na západe až po slovensko-ukrajinskú štátnu hranicu na východe, kde dosahuje najväčšiu šírku vyše 10 km. Najužším miestom (necelé 2 km) je východne od Humenného oblasť ústia Cirochy do Laborca, kde do predhoria vybieha masív Sokola – časti Humenských vrchov, podcelku Vihorlatských vrchov. Predhorie je zníženinou, rozkladajúcou sa na rozhraní rôznych geologických formácií, vymodelovanou v menej odolných horninách flyšu a bradlového pásma. Má prevažne pahorkatinový a miestami rovinný reliéf dosahujúci od 120 m n. m. (Ondava pri Tovarnom) až po 661 m n. m. andezitovým nekom Hôrka v najvýchodnejšej časti južne od obce Inovce. Predhorím preteká naprieč mnoho vodných tokov včítane Sekčova, Tople, Ondavy či Laborca, dlhšími dolinami ním tečú Cirocha a Ublianka. V území ležia okrem miest Hanušovce nad Topľou, Humenné a Snina početné neveľké sídla. Je zväčša odlesnené, lesy prevažujú len vo východnej členitejšej časti medzi Vihorlatskými vrchmi a Bukovskými vrchmi. Predhorím prechádzajú viaceré železničné trate.

 

Názvy informačných panelov

1. Po dendrologickom chodníku v našom parku

Okrem hlavného informačného panela tvorí náučný chodník 15 menoviek najzaujímavejších drevín historického parku.