Kraj:	Nitriansky
Okres:	Nové Zámky
Geomorfologická jednotka:	Podunajská rovina
Geologická jednotka:	neogénna panva
Chránené územie:	chránený areál Palárikovský park
Prístup:	bus Palárikovo, obecný úrad a 0,7 km pešo po Hlavnej ul. a popri kostole bránou na severozápadnej strane Palárikovského parku
Východisko:	Palárikovo, rozhranie upravovanej a prírodnej časti Palárikovského parku
Trasa:	okruh v prírodnej (južnej) časti Palárikovského parku
Dĺžka, prevýšenie:	1,5 km, prevýšenie 0 m
Čas prechodu:	1 h
Počet zastávok:	8
Náročnosť:	nenáročná trasa

Zameranie chodníka: prírodovedné, lesnícke, historické

Typ chodníka: samoobslužný, peší, okružný, obojsmerný, celoročný (v obmedzenom dennom čase – pozri poznámku 1)

Nadväznosť na turistickú značku: nie je

Rok otvorenia: 2014

Aktuálny stav: Informačné panely sú v dobrom stave. Štvrtý panel chýba (2020).

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: Lesy SR, š. p., Odštepný závod Levice, Koháryho 2, 934 01 Levice, tel. 036/6310 980

Poznámky: (1) Upozornenie: Verejnosti voľne prístupný Palárikovský park, ktorým vedie náučný chodník, sa na noc uzatvára (návštevná doba: apríl – september 5 – 21 h, október – marec 6 – 18 h). (2) V upravovanej časti parku bezprostredne priliehajúcej spredu a zozadu ku kaštieľu sa nachádza sedem informačných panelov venovaných histórii kaštieľa a parku, nesúvisiacich s opisovaným náučným chodníkom.

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný ako lokalita prírodovednej alebo vlastivednej vychádzky.

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Palárikovo. Obec severozápadne od Nových Zámkov pri východnom okraji Podunajskej roviny pri Dlhom kanáli severne od sútoku Váhu a Nitry. Pôvodne sa nazývala Slovenský Meder, v roku 1948 bola premenovaná na počesť Jána Palárika (1822 – 1870), slovenského katolíckeho kňaza, spisovateľa, dramatika a publicistu, ktorý ju v roku 1853 navštívil. Územie bolo osídlené od mladšej doby kamennej. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1248. Od šurianskeho panstva v roku 1690 majetky v obci kúpili Kaunitzovci, s ktorými sem z Moravy prišli novousadlíci. V roku 1730 majetok predali Károlyiovcom, ktorí tu žili až do roku 1945. Gróf Alexander na mieste pôvodného Kaunitzovského kaštieľa postavil nový, neskorobarokový, neskôr prestavaný podľa návrhu staviteľa Mikuláša Ybla (1866) a viackrát upravovaný (po 1945, 1970, 80. – 90. roky 20. storočia a 2002). Trojtraktový empírový dvojpodlažný kaštieľ stojí v rozľahlom parku (viac v samostatnom hesle), v ktorého susedstve založili v roku 1752 bažantnicu. Gróf Ľudovít Károlyi sa intenzívne venoval organizácii poľovníctva aj na medzinárodnej úrovni, a tak sa kaštieľ stal významnou súčasťou histórie poľovníctva v celosvetovom kontexte. V roku 1928 tu predstavitelia poľovných združení európskych krajín pripravili vznik Medzinárodnej rady pre poľovníctvo a ochranu zveri (CIC), ktorá bola následne založená na kongrese v Paríži v roku 1930. V roku 2006 v kaštieli vzniklo jedno z konferenčných centier CIC, múzeum a pamätná expozícia organizácie, čím sa stala obec cieľom poľovníckeho turizmu. V súčasnosti národnú kultúrnu pamiatku Poľovnícky kaštieľ Palárikovo spravuje š. p. Lesy SR a poskytuje v ňom verejnosti ubytovacie služby a priestory pre firemné a súkromné podujatia. V roku 1820 v miestnej fabrike vyrobili prvý celoželezný pluh v Uhorsku. V rokoch 1938 – 1945 bola obec súčasťou Maďarska. V susedstve kaštieľskeho (Palárikovského) parku stojí barokový rímskokatolícky kostol sv. Jána Nepomuckého z roku 1746. K významným osobnostiam obce patrí Gabriel Paulík, miestny farár, národný buditeľ a priekopník včelárstva na Slovensku, ktorý tu pôsobil v rokoch 1844 – 1882.

Chránený areál Palárikovský park. Chránené územie v južnej časti Palárikova vyhlásené v roku 1984 na ochranu historického parku, založeného po roku 1765 v okolí Károlyiovského kaštieľa na riečnych náplavoch Podunajskej roviny povyše zaústenia Nitry do Váhu. Rozsiahly park (52 ha), prírodnokrajinársky upravený – súčasne s prestavbou kaštieľa – v roku 1866 Mikulášom Yblom, má v bezprostrednom okolí kaštieľa upravovanú časť s pôvodnými i cudzokrajnými druhmi drevín a zachovalou vodárenskou vežou (samostatné heslo) a južne od nej lesopark so striedajúcimi sa plochami lesa – s prevažne pôvodnými druhmi drevín – a lúčnych porastov a jazierkom s ostrovčekom. Park je verejnosti voľne prístupný v obmedzenom čase (pozri poznámku 1 vyššie).

Historická vodáreň v Palárikovskom parku. Vodáreň v anglickom parku pri Poľovníckom kaštieli v Palárikove, jediná svojho druhu na Slovensku a najstaršia vodáreň s celodrevenou konštrukciou vodárenskej veže v Európe – je preto technickou národnou kultúrnou pamiatkou. Bola postavená v roku 1869 v rámci prestavby a modernizácie Károlyiovského kaštieľa Mikulášom Yblom pre zásobovanie kaštieľa a jeho dvora so stajňou s veľkým chovom koní a vodometov v parku. Tvoria ju dva objekty: 19 m vysoká päťposchodová celodrevená veža na murovaných základoch s cisternou z nitovaného železa vo vrchole a pri nej stojaca jednoduchá prístavba strojovne so studňou a parným strojom s čerpadlom. Okrem kaštieľa a jeho hospodárskeho dvora vodáreň zásobovala aj malú nemocnicu, budovu správy veľkostatku, neďalekú fabriku, školu, liehovar, likérku, pílu a plynáreň a samostatné hospodárske dvory s chovom ošípaných a hovädzieho dobytka. V intenzívnej prevádzke bola viac ako polstoročie a čiastočne slúžila aj po zavedení obecného verejného vodovodu, a to až do roku 1990 pre potreby zdravotného strediska – bývalej nemocnice. Ako európsky unikát bola v roku 2014 komplexne zrekonštruovaná, pričom sa, napriek predošlému havarijnému stavu, podarilo zachovať väčšinu z jej pôvodnej drevenej hmoty vrátane smrekovcového doskového obvodového plášťa. Vodáreň je verejnosti prístupná so sprievodcom.

Prírodná rezervácia Palárikovské lúky. Chránené územie severne od Palárikova na východnom okraji Podunajskej roviny vyhlásené v roku 2011 po oboch stranách železničnej trate asi 1 km severozápadne od stanice Palárikovo na ochranu zachovalých biotopov európskeho významu: Nížinné a podhorské kosné lúky (6510) a Vnútrozemské slaniská a slané lúky (1340) a druhov európskeho významu: pichliač úzkolistý (Cirsium brachycephalum) a kunka červenobruchá (Bombina bombina). Rezervácia je zároveň rovnomenným územím európskeho významu (je súčasťou sústavy Natura 2000).

Chránený areál Moľvy. Chránené územie južne od parku v Palárikove neďaleko Andoviec v Podunajskej rovine vyhlásené v lokalite Molvajovské lúky popri Zemnom kanáli v roku 2001 na ochranu zachovalých mokraďových spoločenstiev v intenzívne poľnohospodársky využívanej krajine. Je súčasťou rozsiahleho chráneného vtáčieho územia Dolné Považie (je súčasťou sústavy Natura 2000).

Podunajská rovina. Rozsiahly geomorfologický celok na juhozápade Slovenska pozdĺž Dunaja medzi Bratislavou, Patincami, Novými Zámkami, Sereďou, Sencom a Pezinkom zaberajúci nivu Dunaja a jeho prítokov s časťou ich terás. Na krátkom úseku na severozápade susedí s Malými Karpatmi, inde len s Podunajskou pahorkatinou. Za Dunajom, ktorý tvorí slov.-maď. štátnu hranicu, rovina zväčša pokračuje s výnimkou dvíhajúcej sa pahorkatiny východne od ústia Mošonského Dunaja (južne od Číčova). Toto rovinné územie s lokálnymi plytkými depresiami či drobnými nevysokými terénnymi vlnami v nadmorských výškach 106 – 164 m budujú holocénne nivné alebo pleistocénne terasové riečne naplaveniny (hlinité, ílovité, piesčité a štrkovité sedimenty) miestami prikryté ostrovčekmi viatych pieskov (napr. Senec, Sereď, Vozokany, Veľké Kosihy) či spraší (napr. Hurbanovo). Juhozápadná polovica Podunajskej roviny medzi Dunajom, Malým Dunajom a dolným tokom Váhu predstavuje Žitný ostrov, ktorý je mohutným starým agradačným valom Dunaja. Z jeho centrálnej, najvyššej, časti sa kedysi Dunaj skĺzol do susedného nižšie položeného územia a tá – ako najsuchšia v zamočiarenom okolí – bola využitá pre osídlenie a dopravné línie. Po svojom presune Dunaj pokračoval v tvorbe nového agradačného valu, ktorý je osou svojrázneho územia so sústavou dunajských riečnych ramien a akumulačných depresií medzi nimi. Pre tvarovú i vývojovú podobnosť s normálnymi riečnymi deltami sa táto podunajská oblasť nazýva vnútrozemskou deltou. Vyvinula sa ešte pred zásahmi človeka do prirodzeného hydrologického režimu Dunaja pod miestom jeho prerezania sa cez Karpaty a jeho vstupom do tektonicky poklesávajúcej severozápadnej časti Malej dunajskej kotliny, v ktorej rieka pre spomalenie svojho toku sedimentovala veľké množstvo štrkov a štrkopieskov prinášaných najmä počas povodní zo svojho horného toku. Akumulácia dunajských štrkopieskov v oblasti tejto „delty“ dosahuje hrúbku od niekoľkých m pri Bratislave až do cca 600 m v gabčíkovskej depresii a tvorí obrovskú prírodnú zásobáreň pitnej vody, žiaľ, ohrozovanú v dôsledku priepustnosti sedimentov kontamináciou nebezpečných látok z priemyslu a poľnohospodárstva. Podnebie je teplé a suché, zrážky dosahujú 500 – 600 mm za rok, z pôdnych typov najhojnejšie sú fluvizeme, čiernice a černozeme, v území tečie Dunaj, Malý Dunaj, Čierna voda, Dudváh, dolné toky Váhu, Nitry a Žitavy. Prirodzené hydrogeografické pomery boli od polovice 19. storočie človekom silno ovplyvňované za účelom maximalizácie poľnohospodárskej produkcie získavaním ornej pôdy na úkor zamokrených lúk ako aj ochrany pred povodňami, čo dokumentujú početné antropogénne formy reliéfu, napr. kanály (odvodňovacie, zavlažovacie), hrádze, stavidlá, prečerpávacie stanice. Veľmi cenné pre zachovanie biodiverziy v prevažne poľnohospodárskej krajine sú fragmentárne zachované lesy (lužné lesy a teplomilné panónske dúbravy), mokrade, druhovo bohaté nivné lúky a vodné biotopy.