Kraj:	Bratislavský
Okres:	Pezinok
Geomorfologická jednotka:	Malé Karpaty
Geologická jednotka:	jadrové pohorie
Chránené územie:	Chránená krajinná oblasť Malé Karpaty
Prístup:	bus Modra, Harmónia
Východisko:	Modra-Harmónia, pri turistickom informačnom stredisku
Trasa:	Modra-Harmónia (centrum) – vodná nádrž Harmónia – Tri kopce – Medvedia skala – parkovisko pod Dolnou Medveďou skalou
Dĺžka, prevýšenie:	3,2 km, prevýšenie 170 m (opačným smerom 105 m)
Čas prechodu:	1 – 1,5 h
Počet zastávok:	7
Náročnosť:	stredne náročná trasa

Zameranie chodníka: banícke, historické, prírodovedné

Typ chodníka: samoobslužný, resp. na požiadanie so sprievodcom (pozri v poznámke nižšie), líniový, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Chodník je na väčšine trasy (okrem jej začiatku a konca) súbežný so zelenou a potom modrou turistickou značkou.

Rok otvorenia: 2011

Aktuálny stav: Náučný chodník je v dobrom stave, no mimo turistických značiek je trasa vyznačená nedostatočne, chýbajú i niektoré tabuľky zastávok (2020).

Textový sprievodca: leták Modranský banský náučný chodník (vyd. OZ Klub priateľov turistiky a OZ Ochrana zdravia a životného prostredia, 2013); opis zastávok je i na stránke chodníka

Kontakt: Občianske združenie ochrana zdravia a životného prostredia, Modra; Občianske združenie Klub priateľov turistiky

Poznámky: (1) Náučný chodník v teréne nemá obvyklé informačné panely, ale len turistické tabuľky s názvom zastávky a smerovky s tvarovou značkou náučného chodníka. (2) Upozornenie: Autori náučného chodníka upozorňujú verejnosť, že vstup do podzemných priestorov je nebezpečný a ohrozuje zdravie a život.

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie, napriek lokálnej nejasnosti jeho trasy, kde ale možno použiť ako náhradu turistické značenie. Pozri upozornenie v poznámkach vyššie!

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Harmónia. Miestna časť mesta Modra, 2,7 km severne od jeho historického centra, ležiaca v zvlnenom teréne na úpätí Malých Karpát v okolí potokov Vištuckého a Stoličného, obkolesená vinohradmi a lesmi a priliehajúca od západu k ďalšej miestnej časti Kráľová. Ide o bývalé klimatické kúpele, ktorých základy boli položené v roku 1885. Prvá vila, postavená na okraji lesa, sa nazývala Harmónia. O vznik letoviska a následný rozvoj cestovného ruchu sa pričinili hlavne modranský mešťanosta Pavel Boruta a lesný správca Alexander Filípek. Zásluhou A. Filípka tu boli o. i. vybudované a udržiavané chodníky, mostíky a lavičky. Bola mu venovaná pamätná tabuľa na budove bývalého lesného úradu a jeho menom pomenovali obnovenú rozhľadňu na neďalekej Veľkej homoli (pozri samostatné heslo). Harmónia a blízka bývalá horská drevorubačská osada Piesok (pozri heslo Huncokári nižšie), ležiaca 4 km vyššie v doline Vištuckého potoka, ako aj lesy v ich blízkom okolí sú miestom individuálnych i hromadných rekreačných zariadení a východiskom turistických trás v Malých Karpatoch. Na Piesku pri Zochovej chate, postavenej v roku 1933, je lyžiarske stredisko regionálneho významu a neveľká rekreačná vodná nádrž na Vištuckom potoku.

Banské diela v okolí Modry. V malokarpatskom okolí Modry sa vyskytujú početné historické banské diela spojené s relatívne neúspešným vyhľadávaním ložísk drahých kovov (zlata) a síry, intenzívnym najmä na prelome 18. a 19. storočia. Počiatok baníctva nie je známy, prvé zmienky o obhliadke starých banských diel pochádzajú z roku 1773. V oblasti sa nachádza okolo 20 podzemných a veľký počet povrchových banských diel – po pezinsko-perneckej oblasti ide o druhý najpočetnejší výskyt na západnom Slovensku –, pričom banícka činnosť tu napriek svojej intenzite zrejme nikdy nepriniesla zisk. Diela vznikali v oblasti hojných kontaktov modranského granitoidného masívu a kryštalických bridlíc, ale aj v triasových kremencoch, mylne považovaných za vyvetrávajúce kremenné žily v granitoidnom modranskom masíve. V 19. storočí sa v doline Vištuckého potoka povyše Harmónie v masíve Dolinkovského vrchu zistil len ojedinelý nevýznamný výskyt zlato-oloveného zrudnenia. Najväčším banským dielom v území je štôlňa Bartolomej pri kremencovej Medvedej skale pod Troma kopcami. S dvoma podlažiami a celkovou dĺžkou chodieb 400 m patrí k najdlhším baniam na vyhľadávanie či ťažbu drahých kovov na západnom Slovensku. Podzemné banské diela nie sú verejnosti sprístupnené (pozri upozornenie v poznámke vyššie).

Kremenec. Spevnená sedimentárna hornina. Typ pieskovca s viac ako 95% podielom rôzne veľkých kremenných zŕn spevnených kremitým tmelom, svetlej sivej, žltkastej alebo červenkastej farby. Vznikol intenzívnym prekremenením plytkomorských, pobrežných (plážových), riečnych alebo eolických pieskov s následným aj viacnásobným prepracovaním (opakované zvetranie, usadenie a spevnenie vo viacerých cykloch). Kremence sú na Slovensku hojné v plošne neveľkom výskyte v karpatských jadrových pohoriach (napr. Malé Karpaty, Tribeč, Považský Inovec, Malá Fatra, Veľká Fatra, Nízke Tatry, Vysoké Tatry i v pohoriach Slovenského rudohoria), kde sú najspodnejším členom triasového veku v obalových sériách ležiacich na paleozoickom jadre (granitoch a kryštalických bridliciach) a tiež vo vyšších príkrovoch. Pre svoju relatívnu odolnosť voči zvetrávaniu a ich lokálny výskyt v prostredí relatívne menej odolných hornín budujúcich horské „jadro“ vystupujú v krajine často ako nápadné tvrdoše vo forme izolovaných i tiahlych výrazných skalných vyvýšenín, takých typických pre viaceré lokality východnej strany Pezinských Karpát. Počas starších štvrtohôr (pleistocénu) v podmienkach chladnej klímy tieto kremencové skalné veže, ihly, steny a hrebene podliehali mechanickému mrazovému zvetrávaniu – striedavým zamŕzaním a rozmŕzaním vody v ich puklinách sa čiastočne rozpadli na skalné bloky, často následne gravitačne zvlečené po svahoch až na dná súčasných dolín, a ostrohrannú sutinu, miestami dnes tvoriacu pod skalnými stenami kamenné moria. Trasa Modranského banského náučného chodníka vo svojej poslednej tretine (Tri kopce – Medvedia skala – Dolná Medvedia skala) vedie práve časťou dlhého, takmer súvislého, kremencového pruhu (resp. dvoch blízkych paralelných) medzi Hrubou dolinou nad Pezinkom-Cajlou až po Dolné Orešany s mnohými významnými krajinárskymi, historickými, turistickými či vyhliadkovými lokalitami.

Rozhľadňa Alexandra Filípka. Rozhľadňa 4,6 km severozápadne od centra Modry na Veľkej homoli (709 m n. m.), jednom z najvýraznejších vrchov južnej časti Malých Karpát. Prvá rozhľadňa tu stála už v roku 1894. Z iniciatívy Modranského turistického spolku a pričinením miestneho zanieteného turistu, legendárneho značkára a propagátora turistiky Milana Ružeka bola na vrchole v roku 2001 vybudovaná nová vyhliadková veža. Tá bola v roku 2017 pre nevyhovujúci technický stav asanovaná. V zmysle požiadavky obyvateľov bol pri stavbe jej náhrady v roku 2018 podľa projektu P. Lenyiho, O. Marka, J. Kvasniakovej, K. Kyselovej a K. Butora zachovaný jej tvar. Materiálom 20,4 m vysokej šesťposchodovej stavby je smrekovcové drevo a žiarovo pozinkovaná oceľ. Nová rozhľadňa bola pomenovaná po správcovi modranských lesov Alexandrovi Filípkovi, ktorý koncom 19. storočia významne prispel k vzniku a rozvoju rekreačnej oblasti Harmónia. Rozhľadňa sprostredkúva kruhový výhľad na nielen najvyššie vrchy Malých Karpát s Bielymi Karpatmi v ich pozadí, Podunajskú nížinu s Považským Inovcom a Tribčom, ale aj na najvyššie časti Strážovských vrchov, Vtáčnika, Veľkej Fatry, Pohronského Inovca či Štiavnických vrchov. Juhozápadným smerom za Viedenskou kotlinou s južným cípom Borskej nížiny a Viedňou v pozadí vidno najseverovýchodnejšie pohoria Východných Álp. Najkratší prístup k rozhľadni je od Zochovej chaty na Piesku nad Harmóniou (2,5 km, prevýšenie 265 m). Je verejnosti celoročne voľne prístupná.

Huncokári. Obyvatelia lesov Malých Karpát (a územia až po Myjavu i Považský Inovec), ktorí na pozvanie miestnych zemepánov prichádzali od polovice 18. storočia z Tirolska a Bavorska pre lesné práce (ťažba dreva, sadenie stromčekov, pálenie vápna a drevného uhlia p.). Uprostred prevažne bukových lesov založili osady – samoty –, ktoré obývali do polovice 20. storočia, kedy boli po druhej svetovej vojne ako etnickí Nemci väčšinou deportovaní a ich horské obydlia časom zanikli. Počas celých dvesto rokov ostali žiť v izolácii. Ich potomkovia u nás uchovávajú ich pamiatku a kultúru. Pomenovanie komunity pochádza z nemeckého slova „Holzhacker“ (drevorubač), pričom sami sa nazývali „Waldleute“ (lesní ľudia). Ich svedkami sú mnohé rozľahlé vnútrohorské lúky, miestami s dožívajúcimi starými ovocnými stromami, napr. Rybníček, Holint, Sklená huta, Čermákova lúka, niektoré zmenené na chatovú oblasť (Piesok, Kolárske a i.). Raritou je horský cintorín nad Modrou-Pieskom, v roku 2005 pietne zrekonštruovaný.

Chránená krajinná oblasť Malé Karpaty. Chránené územie vyhlásené v roku 1976 v troch izolovaných areáloch na väčšine územia jadrového pohoria Malé Karpaty medzi Devínom a Novým Mestom nad Váhom na juhozápadnom Slovensku. Horské územie – väčšinou náhle sa dvíhajúce z oboch susediacich nížin – s nadmorskými výškami kulminujúcimi vrchom Záruby (768 m) nad Smolenicami budujú najmä žuly, vápence, kremence, fylity a amfibolity. Nachádza sa tu osem krasových oblastí s približne 300 jaskyňami, z ktorých je jediná sprístupnená so sprievodcom (Driny) a dve neveľké (Deravá skala a Veľká pec) sú verejnosti voľne prístupné. Podstatnú časť pokrývajú listnaté lesy s bukom, dubom či hrabom, na skeletnatých podložiach tiež jaseňom, javorom horským a lipou. Miestami sa vyskytuje nepôvodný gaštan jedlý, borovica čierna, teplo- a suchomilné travinno-bylinné porasty, skalné a sutinové spoločenstvá, vzácne i rašeliniská a slatiny. Najvyššie časti najmä na obalových a príkrovových štruktúrach ako aj krasové areály sú turisticky veľmi atraktívne a frekventované. V rámci oblasti leží takmer dvadsať rôzne veľkých území európskeho významu (najrozsiahlejšie sú: Devínske Karpaty, Homoľské Karpaty, Kuchynská hornatina a Biele hory) a dva veľké areály z nej zaberá chránené vtáčie územie Malé Karpaty (obe kategórie sú súčasťou sústavy Natura 2000).