---

Zameranie chodníka: historické, kultúrne, prírodovedné

Typ chodníka: samoobslužný, okružný, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: nie je

Rok otvorenia: 2014

Aktuálny stav: Informačné panely sú v dobrom stave, no nie všetky (niektoré chýbajú) (2020).

Textový sprievodca: brožúra Krížom-krážom obcou i chotárom / Keresztül-kasul falun és határon autoriek Andrey Laczkóovej, Ildikó Nyul, Veroniky Schiller, Edit Szabó a Adriany Valachovej (vyd. Základná škola s vyučovacím jazykom maďarským – Alapiskola Perbete, Pribeta 2014, 44 strán)

Kontakt: Základná škola s vyučovacím jazykom maďarským Pribeta – Alapiskola Perbete, Školská 8, 946 55  Pribeta, tel. 035 / 7693 102; Obecný úrad Pribeta, Hlavná 113, 946 55  Pribeta, tel. 035 / 7693 101 

Poznámky: (1) Vyššie uvedené informácie o dĺžke a prevýšení trasy náučného chodníka a dobe jej absolvovania sa týkajú celého, čiernou líniou v pláne trasy v brožúrke (sprievodcovi) vyznačeného priebehu z východiska (škola) cez všetkých sedem zastávok späť do východiska. (Nezhodujú sa s informáciami o dĺžke, prevýšení i dobe absolvovania trasy v tejto brožúrke.) (2) Fotografia v titulnom obrázku je prevzatá z textového sprievodcu (viac vyššie).

 

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie i vlastivednú vychádzku. Brožúra (textový sprievodca, pozri vyššie), vytvorená miestnou základnou školou, obsahuje ku každej zastávke náučného chodníka motivačné texty a otázky.

 

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Pribeta. Obec v južnej časti mierne zvlnenej Hronskej pahorkatiny juhovýchodne od Nových Zámkov na neogénnych morských štrkoch, pieskoch a íloch a pleistocénnych terasových štrkopieskoch prikrytých pleistocénnymi sprašami a v menšej miere aj naviatymi pieskami, ktorou k severozápadu preteká Michalovský kanál. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1312, kedy bola sčasti majetkom ostrihomského arcibiskupa a sčasti zemanov. Severozápadne od nej (pri puste Chrasť) stával v 14. – 16. storočí gotický hrad Mihályvár. Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, ale aj vinohradníctvom. V roku 1846 tu bola postavená na trase z Vácu do Prešporka železničná stanica. Začiatkom 20. storočia tu bolo mliekarské družstvo, pokusne sa chovala priadka morušová pre výrobu hodvábu. V rokoch 1938 – 1945 obec patrila Maďarsku. Kultúrnymi pamiatkami sú barokový rímskokatolícky kostol Najsvätejšej Trojice z roku 1733, neďaleká fara a ohradný múr pri nej.

Dr. Ernő Mátyás (1935 – 2012). Maďarský geológ, pedagóg, podnikateľ a básnik, rodák z Pribety. V roku 1947 bola v rámci povojnovej výmeny obyvateľstva jeho rodina vysídlená do Nagyszékely v župe Tolna v strednom Maďarsku. V roku 1958 vyštudoval na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti odbor geografia a geológia. Pracoval ako geológ v banskej spoločnosti, venoval sa výskumu nerudných surovín v tokajskej oblasti. Zúčastnil sa výskumu tzv. vojenských kovov (molybdén, cín, volfrám) na Ďalekom východe a v Mongolsku. Od roku 1964 pôsobil ako pedagóg na Univerzite ťažkého priemyslu v Miškolci. Neskôr sa zaoberal biologickými účinkami minerálnych látok – v roku 1988 založil takto zameranú komerčnú spoločnosť a od roku 1991 prednášal na Akadémii prírodného liečenia predmet geoterapia.

Chránený areál Pribetský háj. Chránené územie pri juhozápadnom okraji Pribety v južnej časti Hronskej pahorkatiny vyhlásené v roku 2002 na ochranu 69 geneticky hodnotných jedincov duba plstnatého (Quercus pubescens) ako vedúcej alebo primiešanej dreviny prirodzených lesných spoločenstiev suchých stanovíšť Podunajskej nížiny. Medzi starými dubmi stojí kaplnka Panny Márie z polovice 18. storočia, ktorú celkom výnimočne nezničilo mimoriadne silné zemetrasenie v roku 1763 s epicentrom v Komárne.

Národná prírodná rezervácia Parížske močiare. Chránené územie východne od Pribety pri severnom okraji Gbeliec v južnej polovici Hronskej pahorkatiny vyhlásené v roku 1966 v zamočiarenej oblasti s vodnými plochami v nive potoka Paríž, pravostranného prítoku dolného toku Hrona, rozširujúcej sa tu na križovatke zlomov, na ochranu jednej z najhodnotnejších a posledných pôvodných lokalít vodnej avifauny na Slovensku. Je najvýznamnejšou hniezdnou lokalitou trsteniarika tamariškového (Acrocephalus melanopogon) a fúzatky trstinovej (Panurus biarmicus). Močiare a jazerá s porastom trste obyčajnej (Phragmites australis) predstavujú v bezlesej poľnohospodárskej krajine významný rezervoár vody a sú migračnou zastávkou sťahovavých vodných vtákov a hniezdnym stanovišťom mnohých druhov vtáctva, najmä divých kačíc a lysiek. Do prirodzených hydrologických pomerov územia zasiahli čiastočné vodohospodárske regulácie potoka Paríž v 60. rokoch 20. storočia s úmyslom odvodnenia územia s cieľom jeho premeny na poľnohospodársku pôdu, ktoré boli pozastavené. (Prvé pokusy o odvodnenie územia sa objavili už začiatkom 19. storočia.) Územie rezervácie je medzinárodne významnou mokraďou (ramsarská lokalita) a súčasťou chráneného vtáčieho územia Parížske močiare (je súčasťou sústavy Natura 2000).

Chránený areál Alúvium Paríža. Chránené územie východne od Pribety v južnej polovici Hronskej pahorkatiny vyhlásené v roku 1988 na ochranu zamočiarenej nivy potoka Paríž medzi Strekovom a Novou Vieskou ako význačného biologického a krajinárskeho celku. Areál je súčasťou chráneného vtáčieho územia Parížske močiare (je súčasťou sústavy Natura 2000).

Chránený areál Rúbaniansky park. Chránené územie severovýchodne od Pribety v južnej polovici Hronskej pahorkatiny vyhlásené v roku 1984 na ochranu historického parku priliehajúceho k neoklasicistickej kúrii v Rúbani, ktorej posledným majiteľom bol Aladár Zichy zo Surdu, dnes upravenej na vinársky podnik.

Podunajská pahorkatina. Rozsiahly geomorfologický celok v juhozápadnej časti Slovenska medzi Pezinkom a Trstínom na západe, Šahami a Štúrovom na východe, Sencom, Sereďou, Novými Zámkami a Dunajom na juhu s jazykovitými výbežkami k severu pozdĺž riek k Novému Mestu nad Váhom, Bánovciam nad Bebravou, Zlatým Moravciam, Pukancu a Sebechlebom, tvoriaci severnú a severovýchodnú časť Podunajskej nížiny. Na juhu susedí s Podunajskou rovinou, na západe ju ohraničujú Malé Karpaty a Považské podolie, zo severu do nej prenikajú ďalšie jadrové (Považský Inovec, Strážovské vrchy, Tribeč, Hornonitrianska kotlina) a na východe vulkanické geomorfologické jednotky (Pohronský Inovec, Štiavnické vrchy, Krupinská planina a Burda). Podunajská pahorkatina sa rozprestiera v oblasti dolných tokov Váhu, Nitry, Žitavy, Hrona a Ipľa (tvoriaceho s Dunajom na juhovýchode slovensko-maďarskú štátnu hranicu) v nadmorských výškach od 103 m (povyše ústia Ipľa do Dunaja) do zhruba 400 m (severovýchodne od Pukanca v cípe zabiehajúcom pozdĺž Sikenice hlboko do Štiavnických vrchov). Povrch pahorkatiny je hladko modelovaný, striedavo rovinný – na nivách a terasách vodných tokov (hliny, piesky, štrkopiesky) či sprašových tabuliach (spraše, sprašové hliny) – a mierne zvlnený až zvlnený – na širokých a plochých chrbtoch so svahmi plytkých i hlbokých dolín a úvalín na erózno-denudačne rozčlenených zvyškoch neogénnych morských a jazerných akumulácií (íly, piesky a štrky), proluviálnych kužeľoch pod úpätiami susediacich pohorí (ostrohranný skelet, zvetralé valúny), ostrovoch naviatych pieskov či vulkanických tufov alebo na miestach postihnutých nerovnomernými tektonickými pohybmi, ktoré sa prezentujú mozaikou lokálnych (zamočiarených) zníženín a (zalesnených) vyvýšenín a náhlymi (pravouhlými) zálomami riečnej siete. V dôsledku tejto pestrosti reliéfu so striedajúcimi sa nápadnými, prevažne severo-južným smerom pretiahnutými paralelnými vyvýšeninami a zníženinami sa člení pahorkatina na 11 geomorfologických podcelkov – dielčích pahorkatín (Trnavská, Nitrianska, Žitavská, Hronská a Ipeľská) a nív (Dolnovážska, Nitrianska, Žitavská, Hronská, Čenkovská a Ipeľská). Neogénne sedimenty, prekryté sprašami a sprašovými hlinami tvoria materskú horninu černozemí a hnedozemí, patriacim k najúrodnejším pôdam Slovenska. Okrem na nich pestovaných obilnín a olejnín tu má výborné prírodné podmienky a dlhú tradíciu aj vinohradníctvo. Lesy sa prakticky nezachovali, s výnimkou miniatúrnych lokálnych zvyškov historických dúbrav či dubohrabín či ostrovov na menej úrodnom podloží (štrky, vulkanity). Na tektonické poruchy viazané prirodzené teplé a studené minerálne pramene (Dudince, Santovka, Levice, Piešťany) dopĺňajú umelé geotermálne pramene (vrty) (Štúrovo, Podhájska, Poľný Kesov).

 

Názvy informačných panelov

1. Náučný chodník Dr. Ernő Mátyása / Dr. Mátyás Ernő tanösvény
2. Michalovský kanál / Mihályvári-kanális
3. Rodný dom Dr. Ernő Mátyása / Dr. Mátyás Ernő szülőháza
4. Poľovnícka chata / Vadászház
5. Menyecske-völgy / Menyecske-völgy
6. Kaplnka Panny Márie / Szűz Mária-kápolna
7. Zberný dvor / Hulladékgyűjtő udvar