Kraj:	Banskobystrický
Okres:	Banská Štiavnica
Geomorfologická jednotka:	Štiavnické vrchy
Geologická jednotka:	sopečné pohorie
Chránené územie:	Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy
Prístup:	bus Banská Štiavnica, Červená studňa
Východisko:	Banská Štiavnica, Červená studňa
Trasa:	Banská Štiavnica: Červená studňa (sedlo) – Glanzenberg (vrch) – Staré Mesto, Úvozná ulica
Dĺžka, prevýšenie:	3,3 km, prevýšenie 100 m
Čas prechodu:	2 h
Počet zastávok:	23
Náročnosť:	nenáročná trasa

Zameranie chodníka: historické, archeologické, banícke, prírodovedné

Typ chodníka: samoobslužný, okružný, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Prepojenie na okolité hojné turistické značenie a náučné chodníky.

Rok otvorenia: 1990, 2015 obnova

Aktuálny stav: Mnohé informačné panely sú poškodené alebo zničené. Pripravuje sa ich obnova. (2018)

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: Slovenské banské múzeum, Kammerhofská 2, 969 01 Banská Štiavnica

Poznámka: V blízkom okolí je viacero ďalších náučných chodníkov.

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie.

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Červená studňa. Rybník v strede Štiavnických vrchov 1,5 km severne nad Banskou Štiavnicou v nadmorskej výške 787 m n. m. v rovnomennom sedle medzi vrchmi Glanzenberg, Paradajs a Šobov a dolinami Vyhnianskeho potoka (v povodí Hrona) a potoka Štiavnica (v povodí Ipľa). Bol vybudovaný ako tajch začiatkom druhej polovice 18. storočia podľa návrhu vynálezcu Jozefa Karola Hella, aby náhonný jarok z neho privádzal vodu k šachte Amália na pohon vodostĺpcového čerpacieho stroja ako aj k iným banským dielam. Dĺžka jeho hrádze je 117 m. Sedlo Červená studňa je významnou križovatkou cestných spojov a východiskom atraktívnych turistických značených ciest a viacerých náučných chodníkov. Je z neho dobrý výhľad.

Glanzenberg (794 m n. m.). Vrch v centrálnej časti Štiavnických vrchov, po ktorého strmých juhovýchodných a juhozápadných svahoch sa šplhajú severné výbežky Banskej Štiavnice. Vrchom prechádzali bohaté rudné žily Špitáler, Bieber a Terézia. Zlato a striebro žily Špitáler ťažili už Kelti v 3. storočí p. n. l. až 2. storočí n. l. – ide o najstaršiu banskú ťažbu v Štiavnických vrchoch. Na prelome 12. a 13. storočia miesto osídlili baníci (osada Baňa), v 13. storočí tu vznikol hrad, ktorý ochraňoval mesto pod vrchom. Na vrchole je zachovaný zemný val a hradný múr. Prebieha tu archeologický prieskum. Z vrchu je kruhový výhľad.

Banská Štiavnica. Historické banské, dnes okresné, mesto v centre Štiavnických vrchov so zvlášť bohatou minulosťou, známe ťažbou drahých a farebných kovov (najmä striebra), významnou banskou legislatívou, samosprávou a akademickou tradíciou s množstvom európskych a svetových prvenstiev z rôznych oblastí ľudskej činnosti. Prvá písomná zmienka o meste je už z roku 1156. Pre svoj mimoriadny charakter bola v roku 1950 vyhlásená za mestskú pamiatkovú rezerváciu a ako „historické mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky jeho okolia“ sa stala v roku 1993 súčasťou zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. K pamiatkam či objektom hodným návštevy patria okrem kostolov, kalvárie nad mestom a synagógy napr. tiež: Starý zámok, Nový zámok, Klopačka, Kammerhof, štôlňa Glanzenberg, Berggericht, Galéria Jozefa Kollára. Sprístupnené sú celoročne ako súčasti Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici. Galéria Jozefa Kollára prezentuje okrem cenných diel starých majstrov aj dielo svojich rodákov maliarov Edmunda Gwerka a Jozefa Kollára.

Štôlňa Glanzenberg. Dedičná banská štôlňa vedúca popod centrum Banskej Štiavnice. Najstaršia písomná zmienka o nej je z roku 1560, je však oveľa staršia. Bola odvodňovacou štôlňou v počiatkoch ťažby zlatostrieborných rúd na žile Špitáler pod vrchom Glanzenberg. Keď neskôr odvodňovaciu funkciu prevzali nižšie položené štôlne, slúžila ako odvetrávacia a dopravná štôlňa a tiež pre fáranie technikov. V 18. a 19. storočí do nej fárali cisárske návštevy. Dnes jej 450 m dlhú časť, ktorá ústi v centre mesta v Kammerhofskej ulici, sprístupňuje Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici 90minútovou prehliadkou.

Chránená krajinná oblasť (CHKO) Štiavnické vrchy. Chránené územie vyhlásené v roku 1979 na takmer celom území Štiavnických vrchov s výnimkou niekoľkých ich okrajových častí. Pohorie, budované vulkanitmi a andezitovým vrcholom Sitna dosahujúce výšku 1 009 m n. m., leží na rozhraní dvoch klimatických typov a prenikajú doň od juhu teplomilné a od severu karpatské horské prvky flóry a fauny. Fytogeograficky územie patrí do obvodu predkarpatskej flóry. Severnú hranicu svojho rozšírenia tu dosahuje napr. dub cerový a javor tatársky, na výslnných lokalitách s plytkou skeletovitou pôdou rastú xerotermy, ako kostrava valeská, kavyľ vláskatý či kukučka vencová. Veľkú časť územia CHKO zaberajú lesy (65 %), ktoré sú druhovým zložením najmä v centrálnej časti vplyvom stáročnej banskej a hutníckej činnosti po totálnom odlesnení nepôvodné, tvorené smrekovými monokultúrami. Lokálne sú vo vyšších polohách bučiny s jedľou a umelo vysadzovaným smrekom a na skeletnatých pôdach lipovo-javorovo-jaseňové sutinové lesy. Na karbonátové podložie v okolí Sklených Teplíc sa viaže výskyt tisu. Zo živočíšstva sú zastúpené o. i.: orol krikľavý, myšiak hôrny, rys, mačka divá, medveď hnedý, vydra riečna, vidlochvost feniklový a ovocný, žije tu tiež vzácna modlivka zelená, roháč obyčajný a fúzač alpský. V opustených banských dielach sa vyskytuje niekoľko druhov netopierov (podkovár veľký, p. malý, netopier obyčajný…). Lokálnymi zvláštnosťami lesov sú hojné prímesi cudzokrajných drevín, súvisiace s pôsobením lesníckej katedry od roku 1807 – súčasti Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. K svojrázu územia CHKO významne prispievajú historické banské diela, a to najmä vodné nádrže – tajchy –, budované v minulých storočiach ako zdroj energie i úžitkovej vody pre banícke účely, ktoré spolu s napájacími a náhonovými jarkami a ďalšími zariadeniami tvoria unikátny vodohospodársky systém. V hraniciach CHKO leží viacero území európskeho významu (súčasti sústavy Natura 2000), z ktorých najrozsiahlejšími sú Hodrušská hornatina, Suť a Skalka.