Kraj:	Banskobystrický
Okres:	Banská Štiavnica
Geomorfologická jednotka:	Štiavnické vrchy
Geologická jednotka:	sopečné pohorie
Chránené územie:	Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy
Prístup:	bus Banská Štiavnica, Červená studňa
Východisko:	Banská Štiavnica, sedlo Červená studňa
Trasa:	Banská Štiavnica, sedlo Červená studňa – Glanzenberg (793 m n. m.) – Staré Mesto, Úvozná ulica
Dĺžka, prevýšenie:	3,3 km, klesanie 100 m
Čas prechodu:	2 h
Počet zastávok:	23
Náročnosť:	nenáročná trasa

Zameranie chodníka: historické, archeologické, banícke, prírodovedné

Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Prepojenie na okolité hojné turistické značenie.

Rok otvorenia: 1990, 2015 obnova

Aktuálny stav: Mnohé informačné panely sú poškodené alebo zničené; pripravuje sa ich obnova (2018).

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: Slovenské banské múzeum, Kammerhofská 2, 969 01 Banská Štiavnica, tel. 045 / 6949 445; Informačné centrum, Nám. Sv. Trojice 6, 969 01 Banská Štiavnica, tel. 045 / 6920 535

Poznámka: V blízkom okolí je viacero ďalších náučných chodníkov.

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie.

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Banská Štiavnica. Historické banské, dnes okresné, mesto v centre Štiavnických vrchov so zvlášť bohatou minulosťou, známe ťažbou drahých a farebných kovov (najmä striebra), významnou banskou legislatívou, samosprávou a akademickou tradíciou s množstvom európskych a svetových prvenstiev z rôznych oblastí ľudskej činnosti. Prvá písomná zmienka o meste je už z roku 1156. Pre svoj mimoriadny charakter bola v roku 1950 vyhlásená za mestskú pamiatkovú rezerváciu a ako „historické mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky jeho okolia“ sa stala v roku 1993 súčasťou Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. K pamiatkam či objektom hodným návštevy patria okrem kostolov, kalvárie nad mestom a synagógy napr. tiež: Starý zámok, Nový zámok, Klopačka, Kammerhof, štôlňa Glanzenberg, Berggericht, Galéria Jozefa Kollára. Sprístupnené sú celoročne ako súčasti Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici. Galéria Jozefa Kollára prezentuje okrem cenných diel starých majstrov aj dielo svojich rodákov maliarov Edmunda Gwerka a Jozefa Kollára.

Červená studňa (791 m n. m.). Lúčno-lesnaté sedlo v centre Štiavnických vrchov medzi vrchmi Paradajs a Šobov a dolinami Vyhnianskeho potoka (v povodí Hrona) a bezmenného ľavostranného prítoku potoka Štiavnice (v povodí Ipľa) 1,4 km severne a 200 m nad Banskou Štiavnicou s významnou križovatkou ciest spájajúcich ju s Pohroním (Žarnovica, Bzenica). Je východiskom atraktívnych turistických značených ciest a viacerých náučných chodníkov.

Červená studňa. Rybník v Štiavnických vrchoch severne nad Banskou Štiavnicou v nadmorskej výške 787 m n. m. v rovnomennom sedle (heslo vyššie). Bol vybudovaný ako tajch v roku 1759 podľa návrhu vynálezcu Jozefa Karola Hella, aby náhonový jarok z neho privádzal vodu k šachte Amália na pohon vodostĺpcového čerpacieho stroja ako aj k iným banským dielam. Dĺžka jeho hrádze je 117 m. Je posledným postaveným a doteraz zachovaným štiavnickým tajchom – šesť rokov po jeho výstavbe James Watt objavil parný stroj.

Glanzenberg (793 m n. m.). Vrch v centrálnej časti Štiavnických vrchov juhovýchodne od sedla Červená studňa. Po jeho strmých juhovýchodných a juhozápadných svahoch sa šplhajú severné výbežky Banskej Štiavnice. Masívom prechádzali bohaté rudné žily Špitáler, Bieber a Terézia. Zlato a striebro žily Špitáler ťažili už Kelti v 3. storočí p. n. l. – 2. storočí n. l., čo predstavuje najstaršiu povrchovú ťažbu v Štiavnických vrchoch. Na prelome 12. a 13. storočia územie osídlili baníci, v 13. storočí tu vznikol hrad (Bana), ktorý chránil mesto pod vrchom. Osada v 17. storočí zanikla. Na vrchole, ktorý v 20. storočí zalesnili, je zachovaný zemný val a hradný múr. Prebieha tu archeologický prieskum. Z vrchu je po odstránení lesa kruhový výhľad.

Štôlňa Glanzenberg. Dedičná banská štôlňa vedúca popod centrum Banskej Štiavnice. Najstaršia písomná zmienka o nej je z roku 1560, je však oveľa staršia. Bola odvodňovacou štôlňou v počiatkoch ťažby zlato-strieborných rúd na žile Špitáler pod vrchom Glanzenberg. Keď neskôr odvodňovaciu funkciu prevzali nižšie položené štôlne, slúžila ako odvetrávacia a dopravná štôlňa a tiež pre fáranie technikov. V 18. a 19. storočí do nej fárali cisárske návštevy. Dnes jej 450 m dlhú časť, ktorá ústi v centre mesta v Kammerhofskej ulici, sprístupňuje Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici 90minútovou prehliadkou.

Chránená krajinná oblasť (CHKO) Štiavnické vrchy. Chránené územie vyhlásené v roku 1979 na takmer celom území Štiavnických vrchov s výnimkou niekoľkých ich okrajových častí. Pohorie, budované vulkanitmi a andezitovým vrcholom Sitna dosahujúce výšku 1 009 m n. m., leží na rozhraní dvoch klimatických typov a prenikajú doň od juhu teplomilné a od severu karpatské horské prvky flóry a fauny. Fytogeograficky územie patrí do obvodu predkarpatskej flóry. Severnú hranicu svojho rozšírenia tu dosahuje napr. dub cerový a javor tatársky, na výslnných lokalitách s plytkou skeletovitou pôdou rastú xerotermy, ako kostrava valeská, kavyľ vláskatý či kukučka vencová. Veľkú časť územia CHKO zaberajú lesy (65 %), ktoré sú druhovým zložením najmä v centrálnej časti vplyvom stáročnej banskej a hutníckej činnosti po totálnom odlesnení nepôvodné, tvorené smrekovými monokultúrami. Lokálne sú vo vyšších polohách bučiny s jedľou a umelo vysadzovaným smrekom a na skeletnatých pôdach lipovo-javorovo-jaseňové sutinové lesy. Na karbonátové podložie v okolí Sklených Teplíc sa viaže výskyt tisu. Zo živočíšstva sú zastúpené o. i.: orol krikľavý, myšiak hôrny, rys, mačka divá, medveď hnedý, vydra riečna, vidlochvost feniklový a ovocný, žije tu tiež vzácna modlivka zelená, roháč obyčajný a fúzač alpský. V opustených banských dielach sa vyskytuje niekoľko druhov netopierov (podkovár veľký, p. malý, netopier obyčajný…). Lokálnymi zvláštnosťami lesov sú hojné prímesi cudzokrajných drevín, súvisiace s pôsobením lesníckej katedry od roku 1807 – súčasti Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. K svojrázu územia CHKO významne prispievajú historické banské diela, a to najmä vodné nádrže – tajchy –, budované v minulých storočiach ako zdroj energie i úžitkovej vody pre banícke účely, ktoré spolu s napájacími a náhonovými jarkami a ďalšími zariadeniami tvoria unikátny vodohospodársky systém. V hraniciach CHKO leží viacero území európskeho významu (súčasti sústavy Natura 2000), z ktorých najrozsiahlejšími sú Hodrušská hornatina, Suť a Skalka.