---

Zameranie chodníka: prírodovedné, ochranárske

Typ chodníka: samoobslužný, okružný, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: nie je

Rok otvorenia: 1993, 2002 obnova

Textový sprievodca: Humenský Sokol: náučný chodník (vyd. ŠOP SR, Banská Bystrica, Správa CHKO Východné Karpaty, 2015); skladačka Humenský Sokol. Náučný chodník (vyd. ŠOP SR, 2015)

Kontakt: ŠOP SR, Správa Chránenej krajinnej oblasti Východné Karpaty, Duchnovičova 535, 068 01  Medzilaborce

Aktuálny stav: Iba jediný informačný panel je v zachovalom stave. Zastávky náučného chodníka v teréne neobsahujú informačné panely, označené sú len číslom na zvalenom strome, skale a pod. (2020) [textový sprievodca – pozri vyššie]

Poznámka: Na trase chodníka sú vyznačené zastávky číslami, sprievodca s informáciami k nim je k dispozícii vo východisku v Humennom-Podskalke (skrinka s letákmi).

Upozornia: (1) Pre hrozbu úrazu a poškodenia chodníka sa neodporúča návšteva v čase silného vetra a za daždivého počasia. (2) Do hrebeňovej časti trasy platí zákaz vstupovať viac ako 20 osobám, uvoľňovať skaly na svahu a skracovať si turistický chodník!

 

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie, odporúčame ale iba pre menšie skupiny. Pozri upozornenia vyššie.

 

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Humenné. Mesto v Beskydskom predhorí medzi Vihorlatskými vrchmi na juhu a Ondavskou vyrchovinou na severe na rieke Laborec pod jeho sútokom s Cirochou. Oddávna najväčšie mesto Horného Zemplína. Prvá písomná zmienka je z roku 1317. V 15. storočí dostal mestské výsady. V 14. – 17. storočí patril rodu Drughetovcov, po ich vymretí Zichyovcom, Althanovcom, Vandernathovocom a začiatkom 19. storočia Csákyovcom a Andrássyovcom. V roku 1610 vznikol na mieste staršieho hradu renesančný kaštieľ s parkom, dnes národná kultúrna pamiatka, celoročne prístupná ako Vihorlatské múzeum v Humennom s rôznymi expozíciami. Obsahuje aj galerijnú sieň maliara národného umelca Oresta Dubaya, rodáka z Veľkej Poľany, obce vysídlenej v roku 1980 z dôvodu výstavby vodnej nádrže Starina na hornej Ciroche.

Národná prírodná rezervácia Humenský Sokol. Vyhlásená v masíve Sokol – Červená skala – Dúpna južne od Humenného vo Vihorlatských vrchoch v roku 1980 na ochranu biologicky hodnotných zachovalých skalných, trávnatých a lesných rastlinných spoločenstiev drieňových dúbrav, zvlášť s dubom plstnatým a kamienkou modropurpurovou. Patria k najteplomilnejším a sucho znášajúcim na východnom Slovensku. Pod hrebeňom Sokola prechádza drieňová dúbrava do skalnej lesostepi. Súčasťou územia sú aj vápenaté pieskovcové zlepence a jaskyne. Pozdĺž náučného chodníka rastie mnoho vzácnych rastlín: poniklec veľkokvetý, drieň obyčajný, dráč obyčajný, klokoč perovitý, skalník obyčajný, prilbica jedhojová, konvalinka voňavá, ľalia zlatohlavá, veternica lesná či prilbovka červená a p. biela. Rezervácia je súčasťou územia európskeho významu Humenský Sokol a chráneného vtáčieho územia Vihorlat (obe sú súčasťou sústavy Natura 2000).

Jaskyňa Dúpna. Dutina v karbonátových zlepencoch centrálnokarpatského paleogénu v masíve Sokol – Červená skala – Dúpna na juh od Humenného. Tvorí ju jediná sieň s pôdorysom 20 × 17 m. Vchod do jaskyne tvorí mohutný portál o výške cca 5 m. V jaskyni zimuje šesť druhov netopierov: podkovár malý, netopier obyčajný, netopier ostrouchý, netopier brvitý, večernica pozdná a uchaňa čierna. Jaskyňa je verejnosti neprístupná.

Hrad Brekov. Zrúcanina hradu na rázsoche vrchu Klokočiny na pravej strane Brekovskej brány, prielomového úseku doliny Laborca pod Humenným. Laborec tu tiekol skôr, ako sa vyzdvihli Humenské vrchy (geomorfologická súčasť Vihorlatských vrchov). Hradný vrch budujú tmavosivé až čierne, miestami svetlé, masívne hrubo lavicové gutensteinské vápence. Sú často laminované s nepravidelnou sieťou kalcitových žiliek. Na ich báze sa miestami nachádzajú polohy bunkových vápencov – rauvakov. V ich nadloží vystupujú lavicové sivé až sivobiele dolomity. V okolí hradu sú kvapľové jaskynky. Vápence obsahujú skameneliny amonitov.

Vihorlatské vrchy. Členité pohorie na východnom Slovensku pretiahnuté od západu k východu, na východe sa dotýkajúce slovensko-ukrajinskej štátnej hranice, na severe susediace s Beskydským predhorím a na juhu s Východoslovenskou pahorkatinou. Z podstatnej časti ho budujú horniny vulkanického pôvodu len v severozápadnej časti sa vyskytuje kryha mezozoických a paleogénnych sedimentov, rozrezaná na jednotlivé chrbty s nadmorskou výškou okolo 400 – 500 m miestami so skalnatými svahmi (Sokol, 402 m n. m.). Zvyšok pohoria, dosahujúceho výšku vrchom Vihorlat 1 076 m n. m., budujú andezity a ich aglomeráty a pyroklastické brekcie dvoch starých vulkánov – Vihorlatu a Popriečneho –, dnes silno erózno-denudačne a tektonicky rozrušených. V územiach vyvetrávajúcich lávových prúdov charakteru silno členitej vrchoviny je hojný výskyt skalných až bralných foriem reliéfu (Sninský kameň, Vihorlat, Múr…). Častý je výskyt zosuvov, ktoré miestami vytvorili jazerá či mokrade (Morské oko). Patria medzi najlesnatejšie pohoria Slovenska – 90 % plochy zaberajú lesy, predovšetkým bukové a jedľovo-bukové, miestami, najmä pozdĺž hlavného chrbta pohoria, len minimálne človekom narušené s charakterom prírodných lesov s pralesovou štruktúrou (prírodná rezervácia Vihorlatský prales) a lokálnym výskytom jedle a smreka. Sporadicky sú tu kyslomilné bukové a lipovo-javorové sutinové lesy. Takmer celú východnú časť pohoria zaberá Chránená krajinná oblasť Vihorlat. Stredná časť pohoria je Vojenským obvodom Valaškovce. Územie je osídlené len minimálne, a to južne od Humenného v dolinách Jasenovského potoka a Ptavy a na juhu pri Vinnom.

 

Názvy informačných panelov

1. 1. Vstupné informácie
   2. Spoločenstvá dubových bučín
   3. Spoločenstvá drieňových dúbrav
   4. Popínavé dreviny
   5. Vyhliadka Červená skala 447 m
   6. Spoločenstvá lesostepí a skalných štrbín
   7. Spoločenstvá zatienených vápencových skál
   8. Skalná klenba Dúpna
   9. Začiatok samoregulačného vývoja
   10. Živočíšstvo, lesný prameň