Kraj:	Banskobystrický
Okres:	Banská Štiavnica
Geomorfologická jednotka:	Štiavnické vrchy
Geologická jednotka:	sopečné pohorie
Chránené územie:	Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy
Prístup:	bus Banská Štiavnica, Červená studňa
Východisko:	Banská Štiavnica, Červená studňa
Trasa:	Banská Štiavnica, Červená studňa (sedlo) – Ottengrund (tajch) – Klinger – Banská Štiavnica, Červená studňa (sedlo)
Dĺžka, prevýšenie:	5,2 km, prevýšenie 80 m; s odbočkami: 6,1 km, prevýšenie 105 m
Čas prechodu:	2 až 3 h
Počet zastávok:	16
Náročnosť:	nenáročná trasa

Zameranie chodníka: historické, banícke, geovedné, prírodovedné

Typ chodníka: samoobslužný, okružný, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Čiastočné prepojenie na modrú turistickú značku a NCH Paradajs.

Rok otvorenia: 1985

Aktuálny stav: Informačné panely sú v dobrom stave. Chodník je udržiavaný.

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: Správa CHKO Štiavnické vrchy, Kammerhofská 2, 96901 Banská Štiavnica

Poznámka: Chodník vedie po lesných cestách a chodníkoch. Na chodníku je vybudovaných niekoľko panoramatických výhľadových stanovísk s výhľadom na Banskú Štiavnicu a okolité pohoria. Chodník od roku 1995 nesie meno Ing. Milana Kapustu, CSc., prvého riaditeľa Správy CHKO Štiavnické vrchy.

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie. Informácie na informačných paneloch sú dobre zrozumiteľné a využiteľné. Odporúčame na geovednú vychádzku.

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Červená studňa. Rybník v Štiavnických vrchoch 1,5 km severne nad Banskou Štiavnicou v nadmorskej výške 787 m n. m. v rovnomennom sedle medzi vrchmi Glanzenberg, Paradajs a Šobov a dolinami Vyhnianskeho potoka (v povodí Hrona) a potoka Štiavnica (v povodí Ipľa). Bol vybudovaný ako tajch začiatkom druhej polovice 18. storočia podľa návrhu vynálezcu Jozefa Karola Hella, aby náhonný jarok z neho privádzal vodu k šachte Amália na pohon vodostĺpcového čerpacieho stroja ako aj k iným banským dielam. Dĺžka jeho hrádze je 117 m. Sedlo Červená studňa je významnou križovatkou ciest a východiskom atraktívnych turistických značených ciest a viacerých náučných chodníkov.

Ottergrund. Jeden z malých tajchov banskoštiavnickej vodohospodárskej sústavy. Svojou nadmorskou výškou 801 m je najvyššie položeným tajchom. Tajch Ottergrund (z nemčiny „Vydria dolinka“) bol vybudovaný spolu s tajchom Červená Studňa ako energetický zdroj pre vzdialené šachty v okolí starého jazera Klinger postaveného M.K.Hellom v roku 1760. Tajch Ottergrund bol tiež zdrojom pohonnej vody pre vtedy významnú baňu štôlne Schmidtenrinn v údolí pod jeho hrádzou, ale aj pre šachtu Weiden nad jazerom Klinger. Už od spustenia do prevádzky slúžil tento neveľký tajch aj ako zdroj pitnej vody pre mesto, s prípadným využitím ako požiarna nádrž . Tajch mal problém s únikom vody, nie však cez hrádzu, ale popraskanou horninou pod nádržou samotnou, čo bolo riešené v roku 1778. Cez jeho hrádzu vedie náučný chodník.

Banská Štiavnica. Historické banské, dnes okresné, mesto v centre Štiavnických vrchov so zvlášť bohatou minulosťou, známe ťažbou drahých a farebných kovov (najmä striebra), významnou banskou legislatívou, samosprávou a akademickou tradíciou s množstvom európskych a svetových prvenstiev z rôznych oblastí ľudskej činnosti. Prvá písomná zmienka o meste je už z roku 1156. Pre svoj mimoriadny charakter bola v roku 1950 vyhlásená za mestskú pamiatkovú rezerváciu a ako „historické mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky jeho okolia“ sa stala v roku 1993 súčasťou zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. K pamiatkam či objektom hodným návštevy patria okrem kostolov, kalvárie nad mestom a synagógy napr. tiež: Starý zámok, Nový zámok, Klopačka, Kammerhof, štôlňa Glanzenberg, Berggericht, Galéria Jozefa Kollára. Sprístupnené sú celoročne ako súčasti Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici. Galéria Jozefa Kollára prezentuje okrem cenných diel starých majstrov aj dielo svojich rodákov maliarov Edmunda Gwerka a Jozefa Kollára.

Chránená krajinná oblasť (CHKO) Štiavnické vrchy. Chránené územie vyhlásené v roku 1979 na takmer celom území Štiavnických vrchov s výnimkou niekoľkých ich okrajových častí. Pohorie, budované vulkanitmi a andezitovým vrcholom Sitna dosahujúce výšku 1 009 m n. m., leží na rozhraní dvoch klimatických typov a prenikajú doň od juhu teplomilné a od severu karpatské horské prvky flóry a fauny. Fytogeograficky územie patrí do obvodu predkarpatskej flóry. Severnú hranicu svojho rozšírenia tu dosahuje napr. dub cerový a javor tatársky, na výslnných lokalitách s plytkou skeletovitou pôdou rastú xerotermy, ako kostrava valeská, kavyľ vláskatý či kukučka vencová. Veľkú časť územia CHKO zaberajú lesy (65 %), ktoré sú druhovým zložením najmä v centrálnej časti vplyvom stáročnej banskej a hutníckej činnosti po totálnom odlesnení nepôvodné, tvorené smrekovými monokultúrami. Lokálne sú vo vyšších polohách bučiny s jedľou a umelo vysadzovaným smrekom a na skeletnatých pôdach lipovo-javorovo-jaseňové sutinové lesy. Na karbonátové podložie v okolí Sklených Teplíc sa viaže výskyt tisu. Zo živočíšstva sú zastúpené o. i.: orol krikľavý, myšiak hôrny, rys, mačka divá, medveď hnedý, vydra riečna, vidlochvost feniklový a ovocný, žije tu tiež vzácna modlivka zelená, roháč obyčajný a fúzač alpský. V opustených banských dielach sa vyskytuje niekoľko druhov netopierov (podkovár veľký, p. malý, netopier obyčajný…). Lokálnymi zvláštnosťami lesov sú hojné prímesi cudzokrajných drevín, súvisiace s pôsobením lesníckej katedry od roku 1807 – súčasti Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. K svojrázu územia CHKO významne prispievajú historické banské diela, a to najmä vodné nádrže – tajchy –, budované v minulých storočiach ako zdroj energie i úžitkovej vody pre banícke účely, ktoré spolu s napájacími a náhonovými jarkami a ďalšími zariadeniami tvoria unikátny vodohospodársky systém. V hraniciach CHKO leží viacero území európskeho významu (súčasti sústavy Natura 2000), z ktorých najrozsiahlejšími sú Hodrušská hornatina, Suť a Skalka.