Kraj: | Banskobystrický |
Okresy: | Krupina a Banská Štiavnica |
Geomorfologické jednotky: | Podunajská pahorkatina a Štiavnické vrchy |
Geologické jednotky: | neogénna panva a sopečné pohorie |
Chránené územie: | Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy |
Prístup: | bus Lazdany, most |
Východisko: | Ladzany, centrum |
Trasa: | Ladzany – Klastavskou dolinou – Klastava – dolinou Klastavského potoka – dolinou Dobrej vody – chata Dobrá voda |
Dĺžka, prevýšenie: | 14 km, prevýšenie 365 m |
Čas prechodu: | 5,5 h |
Počet zastávok: | 9 |
Náročnosť: | stredne náročná trasa |
Zameranie chodníka: prírodovedné, historické
Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, celoročný
Nadväznosť na turistickú značku: nie je
Rok otvorenia: 2001, 2013 obnova
Aktuálny stav: Informačné panely sú v dobrom stave.
Textový sprievodca: nie je
Kontakt: Obecný úrad Ladzany, Ladzany 113, 962 67 Ladzany, tel. 045 / 5596 177; Obecný úrad Baďan, Baďan 11, 969 75 Baďan, tel. 0918 892 842
Poznámka: Trasa je sčasti vhodná pre bicykle.
Využiteľnosť pre školy
Náučný chodník je vhodný na terénne vyučovanie, je však potrebné počítať s dĺžkou trasy.
Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí
Ladzany. Drobná obec juhozápadne od Krupiny v severovýchodnom výbežku Ipeľskej pahorkatiny pri okraji Štiavnických vrchov a Krupinskej planiny pri Klastavskom potoku. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1233. V roku 1285 pripadla hradu Litava (neskorší názov Čabraď). Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom, pôvodne prevažne chovom dobytka – pastierstvom, no pred dvoma storočiami sa začalo rozširovať vinohradníctvo a ovocinárstvo, ktoré pretrvali dodnes – pri obci je ovocný sad, pomenovaný po miestnom významnom ovocinárovi Jánovi Madoľovi. Pestovalo sa tu viac ako 60 druhov jabloní a obec patrila v druhej polovici 20. storočia medzi najväčších pestovateľov ovocia na Slovensku. Pôvodná kruhová románska rotunda zo začiatku 13. storočia bola viackrát prestavaná – dnešný jednoloďový evanjelický kostol so zachovanými historickými prvkami (gotická krstiteľnica, renesančný obraz z druhej polovice 16. storočia) je kultúrnou pamiatkou. Od začiatku 20. storočia postupne vybudovali dolinou Klastavského potoka z Hontianskych Tesár pre dopravu dreva i kameňa z lomu úzkokoľajnú železničku, dlhú až 36 km.
Klastava. Bývalá samostatná obec v južnej časti Štiavnických vrchov južne od Banskej Štiavnice pri Klastavskom potoku, od roku 1971 časť obce Baďan. Obe obce od 14. storočia až po zrušenie poddanstva v 19. storočí patrili do majetku rôznych zemepanských rodín a mešťanov. Prvá písomná zmienka je z roku 1285. Juhovýchodne od osady vo svahu nad cintorínom sa zachovalo – podobne ako na iných geologickými podmienkami podobných miestach Hontu – niekoľko pivníc svojrázneho tvaru, vytesaných pred stáročiami do andezitových tufov. Počas tureckých nájazdov slúžili ako sýpky, ale aj ako úkryt, a to i počas svetových vojen. Pre svoju konštantnú teplotu počas celého roka okolo 15 °C slúžili až do 70. rokov 20. storočia na uskladňovanie potravín (zeleniny, zemiakov, vína, ovocia). Nepoužívané pivnice časom schátrali, otvory do nich zasypali svahové sedimenty a zarástli krovím. Pred niekoľkými rokmi štyri z nich obec vyčistila a sprístupnila (dostupné sú od štvrtého informačného panela náučného chodníka Po stopách predkov „Klastava“). V Baďane na vyvýšenom mieste v jeho severnej časti stojí evanjelický a. v. kostol, ktorý vznikol na prelome 15. a 16. storočia prístavbou neskorogotickej lode a presbytéria na mieste pôvodnej apsidy románskej rotundy z 12. storočia. Rotunda z opracovaných kamenných kvádrov má priemer 5,8 m a jej múry sú hrubé 90 cm. V 19. storočí k južnej stene kostola ešte pristavali vežičku so šindľovou ihlancovou helmicou.
Počúvadlo. Maličká obec v južnej časti Štiavnických vrchov južne od Banskej Štiavnice a 6 km južne od Počúvadlianskeho jazera (viac > Lesnícky náučný chodník Počúvadlo) v zvlnenom horskom území, obkolesená vrchmi s výškou 600 – 723 m n. m. (Skalka). Stojí v nej klasicistický evanjelický kostol z roku 1771 s trojstrannou maľovanou barokovou emporou z druhej polovice 18. storočia. Obec zohrala významnú úlohu v odbojovom hnutí v rokoch 1944 – 1945, najmä skupiny Sitno Ladislava Exnára. Necelé 2 km juhovýchodne od obce je pri Klastavskom potoku, vytekajúcom z Počúvadlianskeho jazera, ruina Počúvadlianskeho mlyna – usadlosti zničenej pri akcii protipartiznánskej skupiny Edelweiss (pamätné miesto obetí druhej svetovej vojny).
Skalné (kamenné) obydlia v Lišove. Obytné miestnosti s rôznymi funkciami vysekané v ľahko obrábateľnom vulkanickom tufe vo svahoch doliniek pramenných tokov Lišovského potoka severne od obce Lišov, ležiacej v podhorí Štiavnických vrchov juhozápadne od Ladzian v rámci Brhlovského predhoria v Ipeľskej pahorkatine, podcelku Podunajskej pahorkatiny. Obydlia, využívané ešte v 50. rokoch 20. storočia, tvorila kuchyňa, obývačka a spálňa. Ich tunajšie dokonalé opracovanie včítane priestorovej dispozície je výnimočné, boli vyhlásené za miestnu pamätihodnosť. Pozornosť zaslúžia i ďalšie objekty počtom obyvateľov maličkej obce Lišov (Lišovská izba, galéria masiek z celého sveta, zachovalá a udržiavaná ľudová architektúra a i.).
Podunajská pahorkatina. Rozsiahly geomorfologický celok v juhozápadnej časti Slovenska medzi Pezinkom a Trstínom na západe, Šahami a Štúrovom na východe, Sencom, Sereďou, Novými Zámkami a Dunajom na juhu s jazykovitými výbežkami k severu pozdĺž riek k Novému Mestu nad Váhom, Bánovciam nad Bebravou, Zlatým Moravciam, Pukancu a Sebechlebom, tvoriaci severnú a severovýchodnú časť Podunajskej nížiny. Na juhu susedí s Podunajskou rovinou, na západe ju ohraničujú Malé Karpaty a Považské podolie, zo severu do nej prenikajú ďalšie jadrové (Považský Inovec, Strážovské vrchy, Tribeč, Hornonitrianska kotlina) a na východe vulkanické geomorfologické jednotky (Pohronský Inovec, Štiavnické vrchy, Krupinská planina a Burda). Podunajská pahorkatina sa rozprestiera v oblasti dolných tokov Váhu, Nitry, Žitavy, Hrona a Ipľa (tvoriaceho s Dunajom na juhovýchode slovensko-maďarskú štátnu hranicu) v nadmorských výškach od 103 m (povyše ústia Ipľa do Dunaja) do zhruba 400 m (severovýchodne od Pukanca v cípe zabiehajúcom pozdĺž Sikenice hlboko do Štiavnických vrchov). Povrch pahorkatiny je hladko modelovaný, striedavo rovinný – na nivách a terasách vodných tokov (hliny, piesky, štrkopiesky) či sprašových tabuliach (spraše, sprašové hliny) – a mierne zvlnený až zvlnený – na širokých a plochých chrbtoch so svahmi plytkých i hlbokých dolín a úvalín na erózno-denudačne rozčlenených zvyškoch neogénnych morských a jazerných akumulácií (íly, piesky a štrky), proluviálnych kužeľoch pod úpätiami susediacich pohorí (ostrohranný skelet, zvetralé valúny), ostrovoch naviatych pieskov či vulkanických tufov alebo na miestach postihnutých nerovnomernými tektonickými pohybmi, ktoré sa prezentujú mozaikou lokálnych (zamočiarených) zníženín a (zalesnených) vyvýšenín a náhlymi (pravouhlými) zálomami riečnej siete. V dôsledku tejto pestrosti reliéfu so striedajúcimi sa nápadnými, prevažne severo-južným smerom pretiahnutými paralelnými vyvýšeninami a zníženinami sa člení pahorkatina na 11 geomorfologických podcelkov – dielčích pahorkatín (Trnavská, Nitrianska, Žitavská, Hronská a Ipeľská) a nív (Dolnovážska, Nitrianska, Žitavská, Hronská, Čenkovská a Ipeľská). Neogénne sedimenty, prekryté sprašami a sprašovými hlinami tvoria materskú horninu černozemí a hnedozemí, patriacim k najúrodnejším pôdam Slovenska. Okrem na nich pestovaných obilnín a olejnín tu má výborné prírodné podmienky a dlhú tradíciu aj vinohradníctvo. Lesy sa prakticky nezachovali, s výnimkou miniatúrnych lokálnych zvyškov historických dúbrav či dubohrabín či ostrovov na menej úrodnom podloží (štrky, vulkanity). Na tektonické poruchy viazané prirodzené teplé a studené minerálne pramene (Dudince, Santovka, Levice, Piešťany) dopĺňajú umelé geotermálne pramene (vrty) (Štúrovo, Podhájska, Poľný Kesov).
Chránená krajinná oblasť (CHKO) Štiavnické vrchy. Chránené územie vyhlásené v roku 1979 na takmer celom území Štiavnických vrchov s výnimkou niekoľkých ich okrajových častí. Pohorie, budované vulkanitmi a andezitovým vrcholom Sitna dosahujúce výšku 1 009 m n. m., leží na rozhraní dvoch klimatických typov a prenikajú doň od juhu teplomilné a od severu karpatské horské prvky flóry a fauny. Fytogeograficky územie patrí do obvodu predkarpatskej flóry. Severnú hranicu svojho rozšírenia tu dosahuje napr. dub cerový a javor tatársky, na výslnných lokalitách s plytkou skeletovitou pôdou rastú xerotermy, ako kostrava valeská, kavyľ vláskatý či kukučka vencová. Veľkú časť územia CHKO zaberajú lesy (65 %), ktoré sú druhovým zložením najmä v centrálnej časti vplyvom stáročnej banskej a hutníckej činnosti po totálnom odlesnení nepôvodné, tvorené smrekovými monokultúrami. Lokálne sú vo vyšších polohách bučiny s jedľou a umelo vysadzovaným smrekom a na skeletnatých pôdach lipovo-javorovo-jaseňové sutinové lesy. Na karbonátové podložie v okolí Sklených Teplíc sa viaže výskyt tisu. Zo živočíšstva sú zastúpené o. i.: orol krikľavý, myšiak hôrny, rys, mačka divá, medveď hnedý, vydra riečna, vidlochvost feniklový a ovocný, žije tu tiež vzácna modlivka zelená, roháč obyčajný a fúzač alpský. V opustených banských dielach sa vyskytuje niekoľko druhov netopierov (podkovár veľký, p. malý, netopier obyčajný…). Lokálnymi zvláštnosťami lesov sú hojné prímesi cudzokrajných drevín, súvisiace s pôsobením lesníckej katedry od roku 1807 – súčasti Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. K svojrázu územia CHKO významne prispievajú historické banské diela, a to najmä vodné nádrže – tajchy –, budované v minulých storočiach ako zdroj energie i úžitkovej vody pre banícke účely, ktoré spolu s napájacími a náhonovými jarkami a ďalšími zariadeniami tvoria unikátny vodohospodársky systém. V hraniciach CHKO leží viacero území európskeho významu (súčasti sústavy Natura 2000), z ktorých najrozsiahlejšími sú Hodrušská hornatina, Suť a Skalka.
Názvy informačných panelov
- Poznávaj a chráň
- Veľký kameňolom
- Klastavský mlyn
- Klastava
- Pod Štálikom
- Kazárka
- Počúvalský mlyn
- Kováčska hôrka
- Dobrá voda
V Ladzanoch je samostatný náučný panel bez číslovania.