Podunajsko, Malé Karpaty, Považský Inovec a TribečNitriansky krajTrnavský krajarcheologickýhistorickýkultúrnyochranárskyprírodovednývinohradníckypešítrasa líniovávhodný pre školy obmedzene
Kraje: Nitriansky a Trnavský
Okresy: Topoľčany a Piešťany
Geomorfologické jednotky: Považský Inovec a Podunajská pahorkatina
Geologické jednotky: jadrové pohorie a neogénna panva
Chránené územie: prírodná pamiatka Čertova pec
Prístup: bus Banka, Havran alebo Nemečky, resp. obce na odbočkách z ústrednej trasy: Šalgovce, Ardanovce, Radošina, Nitrianska Blatnica, Vozokany, Lipovník, Hubina, Ducové, Bojná, Tesáre, Závada, Podhradie, Velušovce, Prašice
Východiská: bus Banka, Havran alebo Nemečky, resp. obce na odbočkách z ústrednej trasy 
Trasa: Banka, sedlo Havran – (odbočka Šalgovce – odbočka Ardanovce –) jaskyňa Čertova pec – (odbočka Radošina – odbočka Nitrianska Blatnica –) Kaplnka sv. Juraja – (odbočka Vozokany a Lipovník –) sedlo Marhát – (odbočka Hubina a hradisko Kostolec –) hradisko Bojná-Valy – (odbočka Horné Mlyny a Bojná – odbočka Tesáre – odbočka Závada –) Topoľčiansky hrad – Podhradie – (odbočka Prašice –) vodná nádrž Nemečky – Nemečky
Dĺžka: 60 km vrátane odbočiek do obcí
Čas prechodu: individuálny podľa dĺžky trasy
Počet zastávok: 18 + 21 na odbočkách do obcí, resp. v obciach
Náročnosť: náročná trasa z hľadiska celkovej dĺžky

Zameranie chodníka: historické, kultúrne, prírodovedné, ochranárske

Typ chodníka: samoobslužný, líniový rozvetvený (s 10 odbočkami), obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Prepojený je so zelenou, žltou a červenou turistickou značkou a viacerými cyklotrasami.

Rok otvorenia: 2008

Aktuálny stav: Náučný chodník je v dobrom stave.

Textový sprievodca: nie je; stránka náučného chodníka; voľne sú dostupné vizuály niektorých informačných panelov  > .PDF

Kontakt: Regionálna rozvojová agentúra Topoľčiansko, Stummerova 1941/6, 955 01  Topoľčany, tel. 0911  193 965

Poznámky: (1) Náučný chodník tvorí ústredná trasa, vedúca juhovýchodnými svahmi južnej časti Považského Inovca a na dvoch kratučkých úsekoch aj jeho hlavným chrbtom (v oblasti sediel Havran a Marhát), a niekoľko odbočiek ako prístupových trás z najbližších obcí, čo umožňuje z nej tvoriť mnohoraké individuálne náučné trasy. (2) Archeologické múzeum Veľkej Moravy v Bojnej sa nachádza v prízemí Obecného úradu v Bojnej (otvorené denne 10 – 16 h, bezbariérové, tel. 0903 211 785; 038 / 5364 015).

 

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie po častiach. Odporúčame návštevu hradísk Ducové a najmä hradisko v Bojnej spojené s prehliadkou Archeologického múzea Veľkej Moravy v Bojnej (viac info vyššie).

 

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Považský Inovec. Jadrové pohorie na západnom Slovensku zhruba medzi Hlohovcom a Trenčínom pretiahleho pôdorysu s dĺžkou cca 48 km a šírkou do 15 km, kulminujúce v severnej časti vrchom Inovec (1 042 m n. m.). Severne naň nadväzujú Strážovské vrchy, zo západnej strany susedí s Dolnovážskou nivou a z východnej s Nitrianskou pahorkatinou (obe sú podcelkami Podunajskej pahorkatiny). Geomorfologicky sa delí na štyri podcelky: Vysoký Inovec (Inovec 1 042 m), Nízky Inovec (Bezovec 743 m), Krahulčie vrchy (Marhát 748 m) a Inovecké predhorie na rozsiahlych plošinách pozdĺž západného okraja pohoria s výškami do 550 m n. m. Pohorie je bohaté na pramene. V severnej časti je viacero prameňov minerálnej vody (kyselky). Medzi najvýznamnejšie patria liečivé termálne pramene (s teplotou až 69 °C), vyvierajúce pozdĺž tektonických línií pri úpätí pohoria na Kúpeľnom ostrove v Piešťanoch, ktoré umožnili vznik svetoznámych kúpeľov. Lesy v pohorí tvoria dubiny, dubohrabiny až bučiny v najvyšších častiach. V pohorí je mnoho značených turistických chodníkov a cyklotrás, rozhľadne či vyhliadkové miesta, hrady (zrúcaniny), hradiská, lyžiarske strediská.

Sedlo Havran (390 m n. m.). Horské sedlo v južnej časti Považského Inovca (v podcelku Krahulčie vrchy) na rozhraní Trnavského kraja a Nitrianskeho kraja, ktorým prechádza významný cestný spoj medzi Bankou (a Piešťanmi) na Považí a Radošinou (a Topoľčanmi) na Ponitrí.

Prírodná pamiatka Čertova pec. Chránené územie vyhlásené v roku 1994 na ochranu verejnosti voľne prístupnej krasovej jaskyne v juhovýchodnej časti Považského Inovca asi 2 km severozápadne od Radošiny. Má tvar tunela a je 27 m dlhá a bez sintrovej výzdoby. Bola sídliskom lovcov v staršej dobe kamennej. Je to najstaršie známe jaskynné osídlenie u nás. Je preto významnou archeologickou a paleontologickou lokalitou.

Rotunda sv. Juraja nad Nitrianskou Blatnicou. Rímskokatolícka kaplnka na skalnatom výbežku na južnom svahu Marhátu v Považskom Inovci asi 4 km severne od obce Nitrianska Blatnica obsahujúca po viacnásobných prestavbách pravdepodobne najstaršiu stojacu sakrálnu stavbu nielen na území Slovenska, ale aj v celej východnej časti Strednej Európy (východne od Salzburgu). Datovanie stavby pôvodnej rotundy rádiouhlíkovým laboratóriom Katedry jadrovej fyziky a biofyziky FMFI Univerzity Komenského v Bratislave do pred-Cyrilometodského obdobia pravdepodobne na obdobie rokov 830 ± 30 n. l. potvrdilo medzinárodné konzorcium šiestich rádiouhlíkových laboratórií z USA, Švajčiarska, Rakúska, Česka a Maďarska analýzou 20 vzoriek (drevo, uhlíky, murovacia malta a omietková malta). Tieto zistenia súčasne znamenajú, že kresťanstvo v Nitrianskom kniežatstve bolo rozšírené už počas panovania kniežaťa Pribinu. Lokalita okolo rotundy bola osídlená až do 13. storočia, kedy sa vyčerpali miestne zásoby železnej rudy, s ktorou obyvatelia obchodovali. V rámci barokovej prestavby v 18. storočí k rotunde pristavali pustovňu. V nej žijúci predposledný pustovník – Ján Viktorín Zimány – je pochovaný na cintoríne v neďalekom Lipovníku. Z Pustovníckej školy z druhej polovice 18. storočia, ktorá stála oproti rotunde, vzišli mimoriadne osobnosti (napr. arcibiskup Ján Scitovský – kardinál a prímas uhorský). Pri rotunde sa nachádza replika zrubového jednopriestorového obydlia z 9. – 10. storočia a súsošie Golgoty z 18./19. storočia. Rotunda, zvaná aj jednoducho ako Jurko alebo Ďurko, je národnou kultúrnou pamiatkou a miestom príležitostných bohoslužieb.

Marhát (748 m n. m.). Výrazný horský masív – dominanta – južnej časti Považského Inovca severne od Nitrianskej Blatnice s vrcholovým hrebeňom s vystupujúcimi vápencovými a dolomitovými skalkami. Na vrchole stávala drevená triangulačná veža, pri ktorej v roku 1947 občania z Nitrianskej Blatnice postavili 10 m vysoký oceľový Kríž vďaky s nápisom „Bože, ochraňuj turistov“. V roku 2008 bola na vrchole vybudovaná 17 m vysoká drevená rozhľadňa, na ktorú vedú rebríky so 61 schodmi. Sprostredkúva kruhový výhľad na Malé Karpaty, Biele Karpaty, Strážovské vrchy, Vtáčnik, Tribeč, ale aj vežiaky Bratislavy či malofatranský Kľak i Veľký Inovec. Vrchol je dostupný turistickými značenými chodníkmi.

Hradisko Kostolec. Veľkomoravské hradisko a významná archeologická lokalita na plošine na západnom okraji Považského Inovca nad obcou Ducové, ktorá bola osídlená pre svoju blízkosť k dôležitým dávnovekým cestám, predovšetkým považskej vetve tzv. veľkej jantárovej cesty, už od praveku. Patrí k najvýznamnejším pamiatkam z obdobia Veľkej Moravy. V polovici 9. storočia tu vzniklo opevnené včasnofeudálne veľmožské sídlo – dvorec – s obytnou zástavbou, kostolom s malým pohrebiskom príslušníkov vládnucej vrstvy a hospodárskymi budovami ohradené valmi a hlbokou priekopou. V súčasnosti sa tu nachádza voľne prístupný areál dvorca s čiastočne zrekonštruovaným palisádovým opevnením s bránou, vnútornými palisádami, murovaným pôdorysom predrománskej rotundy a základmi obytných a niekoľkých hospodárskych budov. Ponúka výhľady na širokú nivu Váhu s Malými Karpatmi a Bielymi Karpatmi v pozadí a hrad Tematín v Považskom Inovci. Hradisko je národnou kultúrnou pamiatkou.

Hradisko Bojná-Valy. Najvýznamnejšie slovanské hradisko Veľkej Moravy, ležiace na konci severovýchodnej rázsochy v masíve Marhátu v Považskom Inovci asi 6 km severozápadne od obce Bojná. Na začiatku 9. storočia, teda v časoch Pribinovho kniežatstva, tu existovala aglomerácia viacerých hradísk. Zachované monumentálne valy miestami dosahujú na vonkajšej strane výšku až 10 m. Ide o jednu z mála lokalít, kde po náhlom zániku v 10. storočí trvalé osídlenie nepokračovalo a zničené hradisko postupne upadlo do zabudnutia aj so všetkým bohatstvom, vďaka čomu sa zachovalo dodnes mnoho artefaktov. Mimoriadnym je nedávny nález pozlátených plakiet s najstarším písomným nápisom v rámci Slovenska, ktoré dokladajú christianizáciu a písmo na našom území ešte pred príchodom vierozvestcov Cyrila a Metoda. Okrem plakiet sa tu našiel aj zvon, unikát mimoriadnej hodnoty, a mnoho drahých či bežných predmetov so znakom kríža. Mnohé nálezy poukazujú na mimoriadne majetných kresťanov, ktorí bohatli z ryžovania zlata a obchodu s otrokmi. V roku 2018 bola na východnej strane hradiska inštalovaná hypotetická modelová rekonštrukcia vstupnej brány, ktorá vychádza z miestnych archeologických nálezov. Je 12 m vysoká a je tak jednou z najväčších v celom západnom slovanskom svete. Stála expozícia nálezov z prebiehajúcich archeologických výskumov sa nachádza v Archeologickom múzeu Veľkej Moravy v Bojnej (info a kontakt vyššie v poznámke). Najmodernejšími archeologickými výskumnými metódami bol v okolí centrálneho veľkomoravského hradiska Valy v posledných rokoch objavený celý systém – predveľkomoravských – hradísk, ale aj priekopy, valy, cesty či pozostatky po dolovaní železnej rudy a zlata.

Topoľčiansky hrad. Zrúcanina stredovekého hradu z 13. storočia na skalnatom výbežku na východnej strane Považského Inovca nad obcou Podhradie. Začiatkom 18. storočia ho za povstania Františka II. Rákociho veľmi poškodili cisárske vojská. V polovici 18. storočia ho ešte opravili, ale po presťahovaní správy panstva do Tovarník začal pustnúť. Je voľne prístupný.

Podunajská pahorkatina. Rozsiahly geomorfologický celok v juhozápadnej časti Slovenska medzi Pezinkom a Trstínom na západe, Šahami a Štúrovom na východe, Sencom, Sereďou, Novými Zámkami a Dunajom na juhu s jazykovitými výbežkami k severu pozdĺž riek k Novému Mestu nad Váhom, Bánovciam nad Bebravou, Zlatým Moravciam, Pukancu a Sebechlebom, tvoriaci severnú a severovýchodnú časť Podunajskej nížiny. Na juhu susedí s Podunajskou rovinou, na západe ju ohraničujú Malé Karpaty a Považské podolie, zo severu do nej prenikajú ďalšie jadrové (Považský Inovec, Strážovské vrchy, Tribeč, Hornonitrianska kotlina) a na východe vulkanické geomorofologické jednotky (Pohronský Inovec, Štiavnické vrchy, Krupinská planina a Burda). Podunajská pahorkatina sa rozprestiera v oblasti dolných tokov Váhu, Nitry, Žitavy, Hrona a Ipľa (tvoriaceho s Dunajom na juhovýchode slovensko-maďarskú štátnu hranicu) v nadmorských výškach od 103 m (povyše ústia Ipľa do Dunaja) do zhruba 400 m (severovýchodne od Pukanca v cípe zabiehajúcom pozdĺž Sikenice hlboko do Štiavnických vrchov). Povrch pahorkatiny je hladko modelovaný, striedavo rovinný – na nivách a terasách vodných tokov (hliny, piesky, štrkopiesky) či sprašových tabuliach (spraše, sprašové hliny) – a mierne zvlnený až zvlnený – na širokých a plochých chrbtoch so svahmi plytkých i hlbokých dolín a úvalín na erózno-denudačne rozčlenených zvyškoch neogénnych morských a jazerných akumulácií (íly, piesky a štrky), proluviálnych kužeľoch pod úpätiami susediacich pohorí (ostrohranný skelet, zvetralé valúny), ostrovoch naviatych pieskov či vulkanických tufov alebo na miestach postihnutých nerovnomernými tektonickými pohybmi, ktoré sa prezentujú mozaikou lokálnych (zamočiarených) zníženín a (zalesnených) vyvýšenín a náhlymi (pravouhlými) zálomami riečnej siete. V dôsledku tejto pestrosti reliéfu so striedajúcimi sa nápadnými, prevažne severo-južným smerom pretiahlymi paralelnými vyvýšeninami a zníženinami sa člení pahorkatina na 11 geomorfologických podcelkov – dielčích pahorkatín (Trnavská, Nitrianska, Žitavská, Hronská a Ipeľská) a nív (Dolnovážska, Nitrianska, Žitavská, Hronská, Čenkovská a Ipeľská). Neogénne sedimenty, prekryté sprašami a sprašovými hlinami tvoria materskú horninu černozemí a hnedozemí, patriacim k najúrodnejším pôdam Slovenska. Okrem na nich pestovaných obilnín a olejnín tu má výborné prírodné podmienky a dlhú tradíciu aj vinohradníctvo. Lesy sa prakticky nezachovali, s výnimkou miniatúrnych lokálnych zvyškov historických dúbrav či dubohrabín či ostrovov na menej úrodnom podloží (štrky, vulkanity). Na tektonické poruchy viazané prirodzené teplé a studené minerálne pramene (Dudince, Santovka, Levice, Piešťany) dopĺňajú umelé geotermálne pramene (vrty) (Štúrovo, Podhájska, Poľný Kesov).

 

Názvy informačných panelov [ich poloha]

Pozn. V prípade nám neznámeho názvu informačného panela uvádzame v hranatých zátvorkách podľa mapy chodníka len jeho polohu.

A. Panely na ústrednej trase, vedúcej juhovýchodnými svahmi južnej časti Považského Inovca a na dvoch kratučkých úsekoch aj jeho hlavným chrbtom (v oblasti sediel Havran a Marhát):

  1. Sedlo Havran
  2. [Lomec]
  3. [nad Ardanovcami]
  4. Čertova pec
  5. [nad Nitrianskou Blatnicou]
  6. [Rotunda sv. Juraja]
  7. Marhát [v sedle Marhát]
  8. [Jelenie jamy]
  9. [Heťkova dolina]
  10. Valy (Bojná I)
  11. Lužné lesy na alúviu Hradného potoka [Hradná dolina 1, v doline]
  12. Natura 2000 (CHVÚ, ÚEV) [Hradná dolina 2, nad Bojnou]
  13. [Hradisko (nad Dolinou)]
  14. [Skalka (nad Záhradou)]
  15. [Úhrad]
  16. [Podhradie]
  17. [Duchonka]
  18. [vodná nádrž Nemečky]

B. Panely na odbočkách do jednotlivých obcí, resp. v nich:

  1. [Šalgovce]
  2. [Ardanovce]
  3. Radošina
  4. Víno Radošina
  5. Nitrianska Blatnica
  6. Nitrianska Blatnica – kultúrne pamiatky
  7. Vozokany
  8. [nad Vozokanmi]
  9. Lipovník
  10. [nad Lipovníkom]
  11. [Ducové]
  12. Hubina
  13. [Skalka (nad Hubinou)]
  14. [Gonove lazy (nad Hubinou)]
  15. Bojná
  16. Fauna Považského Inovca (hmyz, obojživelníky, plazy) [nad Bojnou, ranč pod Babicou)]
  17. [Tesáre]
  18. [nad Tesármi (Nové mlyny)]
  19. [Závada]
  20. [Prašice]
  21. [Nemečky]

Informačné panely v teréne nie sú číslované.

 

 

Exportovať do PDF