Kraj:	Bratislavský
Okres:	Pezinok
Geomorfologická jednotka:	Podunajská pahorkatina
Geologická jednotka:	neogénna panva
Chránené územia:	žiadne
Prístup:	bus Šenkvice, Jednota; vlak Šenkvice a pešo asi 1 km smerom na juh
Východiská:	Šenkvice, Chorvátska × Jánska ul.
Trasa:	Šenkvice: Chorvátska ulica – horný cintorín
Dĺžka, prevýšenie:	1,1 km, prevýšenie 10 m
Čas prechodu:	1 h
Počet zastávok:	9
Náročnosť:	nenáročná trasa

Zameranie chodníka: historické

Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: : nie je

Rok otvorenia: 2015

Aktuálny stav: Náučný chodník je v dobrom stave.

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: Obecný úrad Šenkvice, Nám. Gabriela Kolinoviča 5, 900 81 Šenkvice, tel. 033 / 6496 311

Poznámky: (1) Chodník je – napriek jeho názvu – tematicky zameraný na miestnu históriu. (2) Trasa nie je v obci značená, jej priebeh je zrejmý z plánu na každom informačnom paneli. (3) Texty na informačných paneloch sú okrem slovenčiny a angličtiny aj v srbochorvátčine.

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný na vlastivednú vychádzku.

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Šenkvice. Vinohradnícka obec v širokom údolí Stoličného potoka v rámci Trnavskej pahorkatiny východne od Pezinka na železničnej trati Bratislava – Žilina. Vznikla v roku 1964 zlúčením obcí Veľké Čaníkovce (Šenkvice) a Malé Čaníkovce (Šenkvice) resp. Cerové. Ich okolie bolo osídlené už v neolite, nálezy pochádzajú zo staršej doby bronzovej i z rímskych čias. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1256. Po tatárskom vpáde prichádzajú na územie nemeckí kolonisti, neskôr – v druhej polovici 16. storočia – Chorváti, utekajúci pred Turkami. Tí založili na mieste zaniknutej osady Čaník obec, patriacu pezinským Pálfiovcom. Obyvateľstvo sa venovalo poľnohospodárstvu, vinohradníctvu, v obci bola pradiareň vlny, mlyn. Po výstavbe železnice z Bratislavy nastal rozmach – vznikla tehelňa, škrobáreň, liehovar, pálenica, po roku 1945 z mlyna vznikla výrobňa mydla, v súčasnosti má významné zastúpenie vinohradníctvo (viac v samostatnom hesle). Najvýznamnejšou kultúrnou pamiatkou je rímskokatolícky kostol svätej Anny spolu s kompletným kamenným opevnením (múrom) s obdĺžnikovým pôdorysom so štyrmi nárožnými baštami z prvej štvrtiny 17. storočia. Kostol, pôvodne gotický z polovice 14. storočia, bol Chorvátmi viackrát prestavovaný a renesančne a barokovo upravený a doplnený hradbami na obranu voči Turkom. K osobnostiam obce patrí uhorský historik, vzdelanec a majiteľ rozsiahlej knižnice Gabriel Kolinovič Šenkvický (1698 – 1770) a národovec, historik, katolícky kňaz a pedagóg Alojz Behunek (1846 – 1932). Severovýchodne od obce je na Hruškovom potoku, ľavostrannom prítoku Stoličného potoka, vodná nádrž Šenkvice, slúžiaca aj ako chovný kaprový rybník.

Vinohradníctvo v Šenkviciach. Víno a vinohradnícka obec Šenkvice patrí do Modranského rajónu v rámci Malokarpatskej vinohradníckej oblasti. Vinohradníctvo tu má stáročnú tradíciu. Miestna výskumná vinohradnícka a vinárska stanica prispela nielen rozvoju odvetvia v obci, ale i na Slovensku – rozširovala nové moravské a slovenské odrody viniča (André, Aurelius, Muškát moravský, Pálava, Devín, Dunaj, Nitra), ako aj svetové (Dornfelder, Cabernet Sauvignon, Zweigeltrebe, Merlot). Miestnych vinárov od roku 2000 združuje Spolok vinohradníkov a vinárov Šenkvice, aktuálne vinohrady zaberajú asi 300 ha. Najpestovanejšou odrodou je Veltlínske zelené, z muštových bielych odrôd sa pestuje Devín, Muškát moravský, Aurelius, Aromína, z muštových odrôd modrých Nitra, Dunaj, André, Gamay, Merlot, Dornfelder, Domina. Atraktívnymi slovenskými stolovými odrodami sú tu Dóra, Diamant, Opál, Rubánka, Ametyst, Onyx a Negra.

Rozhľadňa Perla. Rozhľadňa vybudovaná v areáli rodinného vinárstva Karpatská perla – jedného z viacerých v obci – na severnom okraji Šenkvíc v roku 2009 prestavbou bývalej trafostanice. Je vysoká 21 m a na jej vrchnú plošinu vedie 99 schodov. Poskytuje panoramatický výhľad na časť Malých Karpát a Trnavskej pahorkatiny. V jej dolnej časti je malá kaplnka. Rozhľadňa je verejnosti prístupná zdarma.

Šenkvický háj a Martinský les. Dva blízke izolované zvyšky svojráznych teplomilných lesov s prevahou dubov – duba zimného (Quercus petraea) a duba cerového (Q. cerris) –, ktoré pokrývali v dávnej minulosti veľké časti Podunajskej pahorkatiny. Rozprestierajú sa južne od Šenkvíc na čiastkovej vyvýšenine (okolo 200 m n. m.) južnej časti Trnavskej pahorkatiny. Ešte relatívne nedávno boli súčasťou veľkého súvislého lesného komplexu medzi Sencom, Šenkvicami, Blatným, Malým a Veľkým Bielom, Viničným a Vinosadmi. V stredoveku sa postupne ukrajovalo najmä z jeho okrajov, rýchlejšia fragmentácia lesa nastala po roku 1918 a v polovici 20. storočia v súvislosti so založením poľnohospodárskej kolónie Svätý Martin (1949) juhovýchodne od Šenkvíc. Les začal vo väčšej miere ustupovať ornej pôde a lúkam, čím vznikli dva väčšie oddelené celky (Šenkvický háj a Martinský les) a viacero drobných lesíkov. V roku 2004 bol Šenkvický háj spolu s Martinským lesom ako územie európskeho významu Martinský les s predmetom ochrany Panónsko-balkánske cerové lesy (91M0), Eurosibírske dubové lesy na spraši a piesku (kód 91I0) a Karpatské a panónske dubovo-hrabové lesy (biotopy s kódom 91G0) zaradený do sústavy Natura 2000. Zároveň predstavujú biocentrum nadregionálneho významu.

Národná prírodná rezervácia Šúr > pozri v textoch k náučnému chodníku Prírodné klenoty Šúru

Podunajská pahorkatina. Rozsiahly geomorfologický celok v juhozápadnej časti Slovenska medzi Pezinkom a Trstínom na západe, Šahami a Štúrovom na východe, Sencom, Sereďou, Novými Zámkami a Dunajom na juhu s jazykovitými výbežkami k severu pozdĺž riek k Novému Mestu nad Váhom, Bánovciam nad Bebravou, Zlatým Moravciam, Pukancu a Sebechlebom, tvoriaci severnú a severovýchodnú časť Podunajskej nížiny. Na juhu susedí s Podunajskou rovinou, na západe ju ohraničujú Malé Karpaty a Považské podolie, zo severu do nej prenikajú ďalšie jadrové (Považský Inovec, Strážovské vrchy, Tribeč, Hornonitrianska kotlina) a na východe vulkanické geomorofologické jednotky (Pohronský Inovec, Štiavnické vrchy, Krupinská planina a Burda). Podunajská pahorkatina sa rozprestiera v oblasti dolných tokov Váhu, Nitry, Žitavy, Hrona a Ipľa (tvoriaceho s Dunajom na juhovýchode slovensko-maďarskú štátnu hranicu) v nadmorských výškach od 103 m (povyše ústia Ipľa do Dunaja) do zhruba 400 m (severovýchodne od Pukanca v cípe zabiehajúcom pozdĺž Sikenice hlboko do Štiavnických vrchov). Povrch pahorkatiny je hladko modelovaný, striedavo rovinný – na nivách a terasách vodných tokov (hliny, piesky, štrkopiesky) či sprašových tabuliach (spraše, sprašové hliny) – a mierne zvlnený až zvlnený – na širokých a plochých chrbtoch so svahmi plytkých i hlbokých dolín a úvalín na erózno-denudačne rozčlenených zvyškoch neogénnych morských a jazerných akumulácií (íly, piesky a štrky), proluviálnych kužeľoch pod úpätiami susediacich pohorí (ostrohranný skelet, zvetralé valúny), ostrovoch naviatych pieskov či vulkanických tufov alebo na miestach postihnutých nerovnomernými tektonickými pohybmi, ktoré sa prezentujú mozaikou lokálnych (zamočiarených) zníženín a (zalesnených) vyvýšenín a náhlymi (pravouhlými) zálomami riečnej siete. V dôsledku tejto pestrosti reliéfu so striedajúcimi sa nápadnými, prevažne severo-južným smerom pretiahlymi paralelnými vyvýšeninami a zníženinami sa člení pahorkatina na 11 geomorfologických podcelkov – dielčích pahorkatín (Trnavská, Nitrianska, Žitavská, Hronská a Ipeľská) a nív (Dolnovážska, Nitrianska, Žitavská, Hronská, Čenkovská a Ipeľská). Neogénne sedimenty, prekryté sprašami a sprašovými hlinami tvoria materskú horninu černozemí a hnedozemí, patriacim k najúrodnejším pôdam Slovenska. Okrem na nich pestovaných obilnín a olejnín tu má výborné prírodné podmienky a dlhú tradíciu aj vinohradníctvo. Lesy sa prakticky nezachovali, s výnimkou miniatúrnych lokálnych zvyškov historických dúbrav či dubohrabín či ostrovov na menej úrodnom podloží (štrky, vulkanity). Na tektonické poruchy viazané prirodzené teplé a studené minerálne pramene (Dudince, Santovka, Levice, Piešťany) dopĺňajú umelé geotermálne pramene (vrty) (Štúrovo, Podhájska, Poľný Kesov).