Kraj:	Trenčiansky
Okres:	Partizánske
Geomorfologická jednotka:	Tribeč
Geologická jednotka:	jadrové pohorie
Chránené územia:	Chránená krajinná oblasť Ponitrie a prírodná rezervácia Dobrotínske skaly
Prístup:	bus Veľké Uherce, obecný úrad
Východisko:	Veľké Uherce, východisko zelenej turistickej značky pri obecnom úrade
Trasa:	Veľké Uherce – Trstený vrch – Dobrotínske skaly – sedlo pod Veľkou Ostrou – Oselný vrch – Drahožická dolina – Veľké Uherce
Dĺžka, prevýšenie:	18 km, prevýšenie 540 m
Čas prechodu:	5,5 h
Počet zastávok:	10
Náročnosť:	stredne náročná trasa

Zameranie chodníka: geovedný, prírodovedný

Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Trasa je súbežná so zelenou turistickou značkou.

Rok otvorenia: 2013

Aktuálny stav: Náučný chodník je v dobrom stave.

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: Klub slovenských turistov Veľké Uherce, tel. 0905 950 434

Poznámka: Náučný chodník vznikol ako náučný komentár k okružnej zelenej turistickej značke.

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie, no v úplnom rozsahu vzhľadom na dĺžku a prevýšenie iba pre skúsených starších žiakov.

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Veľké Uherce. Obec na najsevernejšom okraji Tribeča v oblasti ústia Kolačnianskeho potoka do Drahožice juhovýchodne od Partizánskeho. Názov dostala po Uhroch – Maďaroch –, ktorí sa za Bélu I. usadili v starej slovenskej osade ako strážna jednotka. Prvá písomná zmienka je z roku 1274, kedy ju kráľ Ladislav IV. daroval Štefanovi Čákovi, strýkovi Matúša Čáka Trenčianskeho. V časoch tureckého ohrozenia vznikla východne nad obcou pevnostná stavba, po ktorej zostal už len názov lokality Zámok. Neskôr obec patrila Bošániovcom, ktorí tu postavili kaštieľ (viac v hesle nižšie), a Keglevičovcom. Títo svoj majetok – neogotický kaštieľ, veľkostatok a okolité lesy – predali v roku 1865 nemeckej priemyselnej rodine Thonet, ktorí tu vybudovali jednu zo svojich tovární na ohýbaný nábytok. Thonetovci vo fabrike, vyrábajúcej hlavne stoličky (vzory č. 14, 14^1/2, 18, 20, 56, 114 – 120), ale aj kreslá, pohovky, stoly, stolčeky, vešiaky, záhradný nábytok a i., zamestnávali až 700 robotníkov a významne prispeli k rozvoju obce. Produkcia skončila v kríze po prvej svetovej vojne v roku 1923. Pôvodne gotický rímskokatolícky kostol sv. Michala bol renesančne upravený v roku 1669. K zaujímavostiam obce patrí aj Thonetova vila, kaštieľsky park a chránený strom Veľkouherecká lipa – okolo 200-ročný solitér lipy veľkolistej pri kostole.

Kaštieľ vo Veľkých Uherciach. Pôvodne renesančný kaštieľ v anglickom parku pri severnom okraji Veľkých Uheriec, ktorý nechala postaviť v roku 1622 rodina Bošániovcov. Koncom 19. storočia ho prestavali v romantizujúcom neogotickom slohu podľa vzoru anglických stredovekých hradov. Má bohato zdobený interiér s drevenými vyrezávanými stropmi a mnohými zaujímavosťami vo vnútornom zariadení, napr. gobelín v slávnostnej sieni, zobrazujúci kráľa na tróne obklopeného množstvom postáv, reliéfna podobizeň baróna Thoneta od viedenského výtvarníka Petra Breithuta z roku 1904 a i. Po Bošániovcoch boli majiteľmi kaštieľa Majlátovci, Keglevičovci a od roku 1865 Thonetovci, ktorí v ňom žili až do konfiškácie majetku (1948), pričom Július Michael Thonet ml. dožil vo výkone trestu v pracovnom tábore v roku 1953. V roku 2004 kaštieľ s parkom kúpil potomok posledných majiteľov a rekonštruuje ho.

Prírodná rezervácia Dobrotínske skaly. Chránené územie v najsevernejšej časti Tribeča juhovýchodne od Veľkých Uheriec vyhlásené v roku 1980 na ochranu floristicky pestrých zvyškov xerotermných spoločenstiev južných bralnatých svahov vrchu Dobrotín (580 m n. m.) budovaných triasovými svetlosivými vápencami, ktoré sú súčasťou prerušovaného pásu Veľkopoľsko-uhereckého krasu. V západnej časti rezervácie sa v nich nachádza korózno-rútivá Dobrotínska jaskyňa, dlhá 26 m. Na malej ploche sa tu vyskytujú rozmanité biotopy – lesy, lesostepi, stepi i skalné stepi.

Chránená krajinná oblasť (CHKO) Ponitrie. Chránené územie vyhlásené v roku 1985 v dvoch susediacich – geologicky a tým aj inak odlišných – horských celkoch Tribeč a Vtáčnik zhruba medzi Nitrou a líniou Prochoť – Podhradie pretiahnutého tvaru v dĺžke cca 55 km. Tribeč, ako jadrové pohorie, budujú najmä kryštalické bridlice, granodiority, vápence, dolomity a kremence. Jeho morfologicky osobitým a ojedinelým elementom sú 400 až 600 m vysoké nápadne čnejúce „hôrky“ lemujúce jeho ústredný chrbát od východu (napr. Plieška, Dúň, Veľký Lysec, Ploská, Člnok – Hôrka – Skalka) i západu (napr. Veľká skala, Hrdovická, Háj, Tábor). Sú to kvesty, ktoré vznikli na uklonených vrstvách relatívne voči okoliu odolnejších hornín – kremencov a vápencov. Veľkým Tribečom dosahuje maximálnu nadmorskú výšku 829 m. V dôsledku toho väčšinu územia porastajú dubovo-hrabové a dubové, vo vyšších polohách i bukové lesy a zväčša teplomilné rastlinné spoločenstvá so vzácnymi druhmi, napr. peniažtek slovenský, hrdobárka páchnuca, hrachor benátsky, kosatec nízky, hlaváčik jarný, poniklec veľkokvetý, ľalia zlatohlavá. Zhruba na línii Veľké Pole – Radobica naň severovýchodným smerom nadväzuje vulkanické pohorie Vtáčnik, budované najmä andezitmi a ich pyroklastikami, dosahujúce výšku 1 346 m (vrch Vtáčnik). To je príčinou, že v ňom prevažujú bukové a bukovo-jedľové lesy, v najvyšších polohách bukové porasty krovitého vzrastu, tzv. listnatá „kosodrevina“ s pôvodným smrekom a horskými druhmi (napr. mačucha cesnačkovitá, kamzičník rakúsky, chlpaňa lesná, iskerník platanolistý, prilbica moldavská a pozoruhodná škarda sibírska). Faunu CHKO reprezentujú: rys, mačka divá, jelenia, v nižších polohách srnčia a diviačia zver, hojná je introdukovaná danielia a muflónia zver. Vzácnymi dravcami sú tu: orol krikľavý, orol kráľovský, hadiar krátkoprstý a včelár obyčajný. Veľmi vzácny (vo Vtáčniku) je jariabok hôrny. V rámci CHKO leží viacero rôzne veľkých území európskeho významu (najrozsiahlejšie sú Vtáčnik na severnom konci a Zobor na južnom) a rozsiahlu centrálnu časť Tribeča s jeho západným okolím tvorí chránené vtáčie územie Tribeč (obe kategórie sú súčasťou sústavy Natura 2000).