---

Zameranie chodníka: prírodovedné, ochranárske, kultúrno-historické

Typ chodníka: samoobslužný, okružný, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: nie je

Rok otvorenia: 2019

Aktuálny stav: Informačné panely sú v dobrom stave.

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: Obecný úrad Polomka, Osloboditeľov 12, 976 66 Polomka, tel. 048 / 6193 138

Poznámka: (1) Výstup k rozhľadni je značne strmý s prevýšením 300 metrov. (2) Schodisko a vyhliadková plošina na rozhľadni sú vyrobené z oceľových mriežok. Ľudia so závratmi a strachom z výšky by mali výstup na rozhľadňu zvážiť.

 

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre vlastivednú vychádzku spojenú s návštevou rozhľadne (pozri poznámku 2).

 

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Polomka. Obec v Horeronskom podolí, písomne doložená v polovici 16. storočia, vznikla počas valašskej kolonizácie a patrila panstvu Muránskemu hradu. Obyvatelia boli väčšinou pastieri a drevorubači, v neskoršom období vyrábali drevné uhlie pre okolité železiarske prevádzky. Známe bolo i spracovanie ľanu a konope, či pestovanie menej náročných plodín. V 19. storočí tu fungovala píla i pivovar a obyvatelia pracovali v susedných obciach v okolitých hutách a železiarňach. V 20. storočí poznačil Polomku hospodársky úpadok regiónu spojený s vlnou vysťahovalectva a nepokojov. V roku 1976 bol vybudovaný Drevokombinát – závod na spracovanie drevnej hmoty a výrobu drevárskych výrobkov. V obci sa zachovala tradičná architektúra, kroje a občania udržujú folklórne zvyky a obyčaje ako aj tradičné remeslá. V centre obce sa nachádza fortifikovaný rímsko-katolícky kostol sv. Jána Krstiteľa s predstavanou vežou zo 17. storočia. Južne od obce bol na severnom úbočí Bučníka (906 m n. m.) vybudovaný lyžiarsky areál.

Polomské očko. Rozhľadňa vybudovaná v roku 2018 na vrchu Bučník v nadmorskej výške 906 m. Železobetónová stavba vysoká 30 metrov umožňuje kruhový výhľad na masív Nízkych Tatier, Horehronské podolie, Veporské vrchy a Muránsku planinu. Vstup na rozhľadňu je na vlastné nebezpečie.

Horehronské podolie. Medzihorský geomorfologický celok na strednom Slovensku s úzkym dlhým pôdorysom – tektonická a erózno-denudačná zníženina pozdĺž horného toku rieky Hron medzi Medzibrodom a Telgártom, resp. sedlom Besník. Rozkladá sa medzi klenbou Nízkych Tatier na severe a Veporskými vrchmi a Spišsko-gemerským krasom na juhu, na západe nadväzuje na Zvolenskú kotlinu. Leží v nadmorských výškach zhruba 400 – 1 000 m a má charakter pahorkatiny až vrchoviny. Od Brezna na západ sa rozširuje k severu pod svahy Nízkych Tatier a dolinou Rohoznej vybieha k juhovýchodu (po Michalovú). Má pestré geologické podložie, v ktorom sa okrem hornín kryštalinika a mezozoických štruktúr okolitých pohorí vyskytujú najmä neogénne sedimenty a pleistocénne proluviálne uloženiny náplavových kužeľov (najmä vo východnej časti) a glacifluviálne a riečne akumulácie terás. Perovitú riečnu sieť tvorí Hron a jeho prítoky, z ktorých mohutnejšie sú pravostranné z Nízkych Tatier. Podolie je z väčšej časti odlesnené (pasienky, lúky, polia), lesy, najmä smrekové, zaberajú prevažne strednú, členitejšiu časť.

Veporské vrchy. Horský geomorfologický celok na strednom Slovensku – najzápadnejšia časť Slovenského rudohoria – s trojuholníkovým pôdorysom približne medzi Medzibrodom, Hriňovou, Mýtnou, Tisovcom a Pohorelou susediaci na západe so Zvolenskou kotlinou a Poľanou, na juhovýchode so Stolickými vrchmi a Spišsko-gemerským krasom, resp. jeho podcelkom Muránskou planinou a na severe Horehronským podolím. V podstatnej časti ich geologickú stavbu tvoria kryštalické horniny, najmä paleozoické granity a granodiority, v severozápadnej časti sa vyskytujú i mezozoické vápence, dolomity a kremence, ako ostrovy sú zachované zvyšky neogénnych vulkanických pokrovov, najmä z andezitov a vulkanických brekcií (Hájna hora). Pohorie s prevažne hornatinovým reliéfom s hlbokými dolinami a výskytom starých zarovnaných povrchov je pomenované po výraznom stolovom vrchu Klenovský Vepor (1 338 m n. m.), ktorý predstavuje zvyšok andezitového lávového prúdu. Najvyšším vrchom je granitoidmi budovaná Fabova hoľa (1 439 m n. m.) vo východnej časti pohoria severne od Tisovca. Vodné toky prameniace v pohorí patria povodiam Hrona, Ipľa a Rimavy. Pohorie je zväčša porastené prevažne bukovými a smrekovými lesmi s výnimkou plochejších častí s rozptýleným osídlením v južnej časti (Hriňová, Detvianska Huta, Sihla, Lom nad Rimavicou) či na severe v doline stredného toku Čierneho Hrona (Čierny Balog) a Osrblianky, kde sa vyskytujú rozsiahle lúky a pasienky.

 

Názvy informačných panelov

1. Rekreačné stredisko Bučnik
2. Ľudový odev a architektúra
3. Gazdovanie na lúkach
4. Muránska planina a Bučník
5. Lesníctvo
6. Rybník a život v ňom
7. Rieka Hron