Slovenské stredohorieBanskobystrický krajbanícky / ťažobnýgeovednýhistorickýprírodovednýpešítrasa líniovávhodný pre školy obmedzene
Kraj: Banskobystrický
Okres: Banská Štiavnica
Geomorfologická jednotka: Štiavnické vrchy
Geologická jednotka: sopečné pohorie
Chránené územie: Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy
Prístup: bus Štiavnicke Bane, Horná Roveň
Východisko: Štiavnicke Bane, Horná Roveň – areál šachty Roveň
Trasa: Štiavnicke Bane, Horná Roveň – Farárova hôrka (849 m n. m.) – sedlo Pleso – Richňavské jazerá – Sedlo Peciny – obecný úrad
Dĺžka, prevýšenie: 8,5 km, prevýšenie 235 m
Čas prechodu: 2,5 h
Počet zastávok: 5
Náročnosť: nenáročná až stredne náročná trasa

Zameranie chodníka: historické, prírodovedné, technické, banícke, geovedné

Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Čiastočné prepojenie na modrú a červenú turistickú značku.

Rok otvorenia: 2020

Aktuálny stav: Informačné panely sú v dobrom stave.

Textový sprievodca: nie je; informačné panely informačné panely

Kontakt: Obecný úrad Štiavnické Bane, Štiavnické Bane 1, 969 81 Štiavnické Bane, e-mail: obec@stiavnickebane.com

Poznámka: (1) Trasa náučného chodníka je čiastočne súbežná s náučným chodníkom Horná Roveň – Richňavské jazero. (2) Niektoré obojstranné informačné panely sú doplnené informačnými panelmi z iných náučných chodníkov.

 

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie v obmedzenej miere, trasu je vhodné upraviť tak, aby neprechádzala po frekventovanej ceste. Vhodné pre starších žiakov.

 

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Štiavnické Bane. Jedna z najvýznamnejších banských obcí na Slovensku nesie svoje meno od roku 1948, kedy bola premenovaná z pôvodného názvu Piarg. Piarg vznikol spojením dvoch pôvodne samostatných susediacich územných celkov a s pomerne rozdielnym stredovekým vývojom, z osady Sigelsberg a osady Vindšachta. Rozvoj baníctva prispel k výraznému rozvoju obce a vo svojej dobe jej význam presahoval hranice Uhorska. Vybudovali sa tu sídla banskej správy, meračstva a nemocnice. Vysokú technickú vyspelosť tu dosiahla banská technika zásluhou rodiny Hellovcov, zvlášť Mateja Kornela a Jozefa Karola. Z banských prevádzok vynikala Horná Bíberová štôlňa, ktorá bola miestom mnohých jedinečných technických vynálezov už od začiatku 17.st. (napr. rôznych typov čerpacích strojov). V roku 1627 sa uskutočnil pokus s využitím pušného prachu na rozpájanie hornín. K ďalším významným banským prevádzkam patrili šachty Jozef, Karol, Leopold, Magdaléna, Kristína, Konigsegg, Siglesberg. Ako súčasť vodohospodárskeho systému sa na území dnešných Štiavnických Baní v priebehu 18. storočia. vybudoval vodohospodársky systém tvorený vodnými nádržami a jarkami. Do dnešných čias sú stále funkčné Dolné a Horné Vindšachtské, Evičkino, Bakomi, Veľké a Malé Richňavské jazero. Medzi významné pamiatky patrí barokový rímskokatolícky kostol sv Jozefa, s areálom bývalého kláštora hieronymitov z 18. storočia. Zo stredovekého opevnenia sa zachovala kruhová renesančná bašta a štvorcová veža. Súčasný obecný úrad sídli v budove komorského banského úradu. Nad kopci nad obcou sa nachádza Kalvária zo začiatku 18. storočia s krásnym výhľadom na Štiavnicke vrchy a Banskú Štiavnicu.

Horná Roveň. Historická osada, ktorá je v súčasnosti súčasťou obce Štiavnické Bane. V západnej časti obce sa nachádza prakticky zlikvidovaný areál bývalej šachty Roveň, bola najväčšou stavbou tohto druhu na Slovensku. Jej projektovaná hĺbka bola 960 m. Jej hĺbenie sa však skončilo v roku 1991 v dôsledku útlmu baníctva predčasne v hĺbke 740 m. Ťažili sa tu polymetalické galenitovo-sfaleritové rudy. V blízkosti šachty Roveň sa nachádza kalvária z 18. storočia pozostávajúca v súčasnosti zo 7 zastavení s kamennými reliéfmi (väčšina je poškodená) a na vrchole s trojicou krížov s Kristom a dvoma lotrami po stranách. Pod krížmi sú situované sochy Panny Márie a sv. Jána v životnej veľkosti. Na kalváriu vedie stará lipová alej, ktorá však bola v posledných rokoch poškodená veternou kalamitou.

Sitno (1009m n. m.). Najvyšší vrchol Štiavnických vrchov, ktorý predstavuje zvyšok lávového prúdu z andezitu. Ten sa vylial v mladších treťohorách do pradoliny vytvorenej v mäkších sopečných horninách (tufy). Vďaka erózii (mäkšie, menej odolné tufy rýchlejšie erodovali) dnes tvorí najvyššiu časť pohoria (inverzia georeliéfu). Vďaka reliéfu je tu výrazne zastúpenie lipovo-javorových sutinových lesov, okrem ktorých dominujú aj bukovo-jedľové kvetnaté lesy. Rôznorodé podmienky podmienili vznik asi 300 foriem ruží, ktoré opísal už Andrej Kmeť (1841-1908). Na vrchole Sitna sa zachovali zvyšky stredovekého osídlenia, zaniknutý, pomerne rozsiahly hrad z 13. storočia, ktorý bol postavený na ochranu banských miest. Hrad údajne odolal náporu Mongolov v bitke na Tatárskych poliach, v roku 1703 bol zničený kuruckými vojskami. Územie bolo v roku 1951 vyhlásené za chránené územie na ploche 93ha. V súčasnosti má štatút národnej prírodnej rezervácie. Vo vrcholovej časti bola vybudovaná rozhľadňa už v roku 1736. Dnešná rozhľadňa pochádza z konca 19. storočia a jej prízemie slúži ako informačné centrum a malé múzeum.

Banská Štiavnica. Historické banské, dnes okresné, mesto v centre Štiavnických vrchov so zvlášť bohatou minulosťou, známe ťažbou drahých a farebných kovov (najmä striebra), významnou banskou legislatívou, samosprávou a akademickou tradíciou s množstvom európskych a svetových prvenstiev z rôznych oblastí ľudskej činnosti. Prvá písomná zmienka o meste je už z roku 1156. Pre svoj mimoriadny charakter bola v roku 1950 vyhlásená za mestskú pamiatkovú rezerváciu a ako „historické mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky jeho okolia“ sa stala v roku 1993 súčasťou zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. K pamiatkam či objektom hodným návštevy patria okrem kostolov, kalvárie nad mestom a synagógy napr. tiež: Starý zámok, Nový zámok, Klopačka, Kammerhof, štôlňa Glanzenberg, Berggericht, Galéria Jozefa Kollára. Sprístupnené sú celoročne ako súčasti Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici. Galéria Jozefa Kollára prezentuje okrem cenných diel starých majstrov aj dielo svojich rodákov maliarov Edmunda Gwerka a Jozefa Kollára.

Chránená krajinná oblasť (CHKO) Štiavnické vrchy. Chránené územie vyhlásené v roku 1979 na takmer celom území Štiavnických vrchov s výnimkou niekoľkých ich okrajových častí. Pohorie, budované vulkanitmi a andezitovým vrcholom Sitna dosahujúce výšku 1 009 m n. m., leží na rozhraní dvoch klimatických typov a prenikajú doň od juhu teplomilné a od severu karpatské horské prvky flóry a fauny. Fytogeograficky územie patrí do obvodu predkarpatskej flóry. Severnú hranicu svojho rozšírenia tu dosahuje napr. dub cerový a javor tatársky, na výslnných lokalitách s plytkou skeletovitou pôdou rastú xerotermy, ako kostrava valeská, kavyľ vláskatý či kukučka vencová. Veľkú časť územia CHKO zaberajú lesy (65 %), ktoré sú druhovým zložením najmä v centrálnej časti vplyvom stáročnej banskej a hutníckej činnosti po totálnom odlesnení nepôvodné, tvorené smrekovými monokultúrami. Lokálne sú vo vyšších polohách bučiny s jedľou a umelo vysadzovaným smrekom a na skeletnatých pôdach lipovo-javorovo-jaseňové sutinové lesy. Na karbonátové podložie v okolí Sklených Teplíc sa viaže výskyt tisu. Zo živočíšstva sú zastúpené o. i.: orol krikľavý, myšiak hôrny, rys, mačka divá, medveď hnedý, vydra riečna, vidlochvost feniklový a ovocný, žije tu tiež vzácna modlivka zelená, roháč obyčajný a fúzač alpský. V opustených banských dielach sa vyskytuje niekoľko druhov netopierov (podkovár veľký, p. malý, netopier obyčajný…). Lokálnymi zvláštnosťami lesov sú hojné prímesi cudzokrajných drevín, súvisiace s pôsobením lesníckej katedry od roku 1807 – súčasti Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. K svojrázu územia CHKO významne prispievajú historické banské diela, a to najmä vodné nádrže – tajchy –, budované v minulých storočiach ako zdroj energie i úžitkovej vody pre banícke účely, ktoré spolu s napájacími a náhonovými jarkami a ďalšími zariadeniami tvoria unikátny vodohospodársky systém. V hraniciach CHKO leží viacero území európskeho významu (súčasti sústavy Natura 2000), z ktorých najrozsiahlejšími sú Hodrušská hornatina, Suť a Skalka.

 

Názvy informačných panelov

  1. Úvodný informačný panel
  2. Panoramatický výhľad (obojstranný)
  3. Lakolit andezitového porfýru typu Myšia hora (obojstranný)
  4. Vnútorná stavba intrúzie Myšia hora
  5. Intrúzia pyroxénického andezitového porfýru
  6. Pyroxénický andezitový porfýr – ložná intrúzia

 

Exportovať do PDF