Kraj:	Banskobystrický
Okres:	Banská Štiavnica
Geomorfologická jednotka:	Štiavnické vrchy
Geologická jednotka:	sopečné pohorie
Chránené územie:	Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy
Prístup:	bus Štiavnicke Bane, Richňava rázcestie
Východisko:	Štiavnicke Bane, Richňa – hrádza Richňavského jazera
Trasa:	Štiavnicke Bane, Richňavské jazero – sedlo Pleso – Tajšok (tajch Krechsengrund) – tajch Bakomi – Evičkino jazero
Dĺžka, prevýšenie:	4,5 km, prevýšenie 50 m
Čas prechodu:	2 – 3 h
Počet zastávok:	6 (súčasťou je i IP č. 14b mimo trasy na Počúvadelskom jazere)
Náročnosť:	nenáročná až stredne náročná trasa

Zameranie chodníka: prírodovedné, environmentálne, technické, vodohospodárske

Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Čiastočné prepojenie na modrú turistickú značku.

Rok otvorenia: 2006

Aktuálny stav: Existujúce informačné panely sú v dobrom stave. Niektoré IP chýbajú (2020).

Textový sprievodca: nie je; informačné panely pdf

Kontakt: Obecný úrad Štiavnické Bane, Štiavnické Bane 1, 969 81 Štiavnické Bane, e-mail: obec@stiavnickebane.com

Poznámka: (1) Trasa náučného chodníka je čiastočne súbežná s náučným chodníkom Horná Roveň – Richňavské jazero. (2) Niektoré informačné panely sú obojstranné a sú tak spoločné s náučným chodníkom ŠB-06 Piargsky vodohospodársky chodník. (3) Trasa náučného chodníka vedie z veľkej časti popri vodohospodárskych jarkoch.

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie. Vhodné pre starších žiakov.

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Štiavnické Bane. Jedna z najvýznamnejších banských obcí na Slovensku nesie svoje meno od roku 1948, kedy bola premenovaná z pôvodného názvu Piarg. Piarg vznikol spojením dvoch pôvodne samostatných susediacich územných celkov a s pomerne rozdielnym stredovekým vývojom, z osady Sigelsberg a osady Vindšachta. Rozvoj baníctva prispel k výraznému rozvoju obce a vo svojej dobe jej význam presahoval hranice Uhorska. Vybudovali sa tu sídla banskej správy, meračstva a nemocnice. Vysokú technickú vyspelosť tu dosiahla banská technika zásluhou rodiny Hellovcov, zvlášť Mateja Kornela a Jozefa Karola. Z banských prevádzok vynikala Horná Bíberová štôlňa, ktorá bola miestom mnohých jedinečných technických vynálezov už od začiatku 17.st. (napr. rôznych typov čerpacích strojov). V roku 1627 sa uskutočnil pokus s využitím pušného prachu na rozpájanie hornín. K ďalším významným banským prevádzkam patrili šachty Jozef, Karol, Leopold, Magdaléna, Kristína, Konigsegg, Siglesberg. Ako súčasť vodohospodárskeho systému sa na území dnešných Štiavnických Baní v priebehu 18. storočia. vybudoval vodohospodársky systém tvorený vodnými nádržami a jarkami. Do dnešných čias sú stále funkčné Dolné a Horné Vindšachtské, Evičkino, Bakomi, Veľké a Malé Richňavské jazero. Medzi významné pamiatky patrí barokový rímskokatolícky kostol sv Jozefa, s areálom bývalého kláštora hieronymitov z 18. storočia. Zo stredovekého opevnenia sa zachovala kruhová renesančná bašta a štvorcová veža. Súčasný obecný úrad sídli v budove komorského banského úradu. Nad kopci nad obcou sa nachádza Kalvária zo začiatku 18. storočia s krásnym výhľadom na Štiavnicke vrchy a Banskú Štiavnicu.

Sitno (1009m n. m.). Najvyšší vrchol Štiavnických vrchov, ktorý predstavuje zvyšok lávového prúdu z andezitu. Ten sa vylial v mladších treťohorách do pradoliny vytvorenej v mäkších sopečných horninách (tufy). Vďaka erózii (mäkšie, menej odolné tufy rýchlejšie erodovali) dnes tvorí najvyššiu časť pohoria (inverzia georeliéfu). Vďaka reliéfu je tu výrazne zastúpenie lipovo-javorových sutinových lesov, okrem ktorých dominujú aj bukovo-jedľové kvetnaté lesy. Rôznorodé podmienky podmienili vznik asi 300 foriem ruží, ktoré opísal už Andrej Kmeť (1841-1908). Na vrchole Sitna sa zachovali zvyšky stredovekého osídlenia, zaniknutý, pomerne rozsiahly hrad z 13. storočia, ktorý bol postavený na ochranu banských miest. Hrad údajne odolal náporu Mongolov v bitke na Tatárskych poliach, v roku 1703 bol zničený kuruckými vojskami. Územie bolo v roku 1951 vyhlásené za chránené územie na ploche 93ha. V súčasnosti má štatút národnej prírodnej rezervácie. Vo vrcholovej časti bola vybudovaná rozhľadňa už v roku 1736. Dnešná rozhľadňa pochádza z konca 19. storočia a jej prízemie slúži ako informačné centrum a malé múzeum. Náučný chodník Sitno.

Banská Štiavnica. Historické banské, dnes okresné, mesto v centre Štiavnických vrchov so zvlášť bohatou minulosťou, známe ťažbou drahých a farebných kovov (najmä striebra), významnou banskou legislatívou, samosprávou a akademickou tradíciou s množstvom európskych a svetových prvenstiev z rôznych oblastí ľudskej činnosti. Prvá písomná zmienka o meste je už z roku 1156. Pre svoj mimoriadny charakter bola v roku 1950 vyhlásená za mestskú pamiatkovú rezerváciu a ako „historické mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky jeho okolia“ sa stala v roku 1993 súčasťou zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. K pamiatkam či objektom hodným návštevy patria okrem kostolov, kalvárie nad mestom a synagógy napr. tiež: Starý zámok, Nový zámok, Klopačka, Kammerhof, štôlňa Glanzenberg, Berggericht, Galéria Jozefa Kollára. Sprístupnené sú celoročne ako súčasti Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici. Galéria Jozefa Kollára prezentuje okrem cenných diel starých majstrov aj dielo svojich rodákov maliarov Edmunda Gwerka a Jozefa Kollára.

Chránená krajinná oblasť (CHKO) Štiavnické vrchy. Chránené územie vyhlásené v roku 1979 na takmer celom území Štiavnických vrchov s výnimkou niekoľkých ich okrajových častí. Pohorie, budované vulkanitmi a andezitovým vrcholom Sitna dosahujúce výšku 1 009 m n. m., leží na rozhraní dvoch klimatických typov a prenikajú doň od juhu teplomilné a od severu karpatské horské prvky flóry a fauny. Fytogeograficky územie patrí do obvodu predkarpatskej flóry. Severnú hranicu svojho rozšírenia tu dosahuje napr. dub cerový a javor tatársky, na výslnných lokalitách s plytkou skeletovitou pôdou rastú xerotermy, ako kostrava valeská, kavyľ vláskatý či kukučka vencová. Veľkú časť územia CHKO zaberajú lesy (65 %), ktoré sú druhovým zložením najmä v centrálnej časti vplyvom stáročnej banskej a hutníckej činnosti po totálnom odlesnení nepôvodné, tvorené smrekovými monokultúrami. Lokálne sú vo vyšších polohách bučiny s jedľou a umelo vysadzovaným smrekom a na skeletnatých pôdach lipovo-javorovo-jaseňové sutinové lesy. Na karbonátové podložie v okolí Sklených Teplíc sa viaže výskyt tisu. Zo živočíšstva sú zastúpené o. i.: orol krikľavý, myšiak hôrny, rys, mačka divá, medveď hnedý, vydra riečna, vidlochvost feniklový a ovocný, žije tu tiež vzácna modlivka zelená, roháč obyčajný a fúzač alpský. V opustených banských dielach sa vyskytuje niekoľko druhov netopierov (podkovár veľký, p. malý, netopier obyčajný…). Lokálnymi zvláštnosťami lesov sú hojné prímesi cudzokrajných drevín, súvisiace s pôsobením lesníckej katedry od roku 1807 – súčasti Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. K svojrázu územia CHKO významne prispievajú historické banské diela, a to najmä vodné nádrže – tajchy –, budované v minulých storočiach ako zdroj energie i úžitkovej vody pre banícke účely, ktoré spolu s napájacími a náhonovými jarkami a ďalšími zariadeniami tvoria unikátny vodohospodársky systém. V hraniciach CHKO leží viacero území európskeho významu (súčasti sústavy Natura 2000), z ktorých najrozsiahlejšími sú Hodrušská hornatina, Suť a Skalka.