Podunajsko, Malé Karpaty, Považský Inovec a TribečSlovenské stredohorieNitriansky krajhistorickýprírodovednývinohradníckypešítrasa líniovávhodný pre školy
Kraj: Nitriansky
Okres: Levice
Geomorfologické jednotky: Podunajská pahorkatina a Štiavnické vrchy
Geologické jednotky: neogénna panva a sopečné pohorie
Chránené územie: žiadne
Prístup: bus Bátovce
Východisko: Bátovce, centrum
Trasa: Bátovce, námestie – Dolná brána – priehrada Bátovce (Lipovina) – Ľochy – vyhliadka na vrchu Borovica
Dĺžka, prevýšenie: 5,3 km, prevýšenie 155 m
Čas prechodu: 2,5 h
Počet zastávok: 6
Náročnosť: nenáročná trasa

Zameranie chodníka: prírodovedné, historické

Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Čiastočne prepojený so zelenou turistickou značkou.

Rok otvorenia: 2014

Aktuálny stav: Náučný chodník je v dobrom stave.

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: Občianske združenie Bátovčan, Bátovce 85, 935 03  Bátovce

Poznámka: Z konca trasy na vyhliadke Borovica – kde je ohnisko, prístrešok a panoramatická mapa – sa dá pokračovať do susednej obce Pečenice po náučnom chodníku Pečenice.

 

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie.

 

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Bátovce. Obec v severovýchodnej časti Ipeľskej pahorkatiny na úpätí Štiavnických vrchov na Sikenici severovýchodne od Levíc. Bola pôvodne slovanskou banskou osadou. Prvý raz sú písomne doložené v roku 1037. Neskôr sa spomínajú ako „trh kráľovnej“, z čoho sa usudzuje, že v časoch arpádovských panovníkov boli majetkom kráľovnej. O tri storočia neskôr už figurujú ako mesto s výberom mýta pre Banskú Štiavnicu. Podzemné chodby, ktoré sa tu našli vytesané v skalách, sú dôkazom toho, že táto oblasť bola ohrozovaná Turkami v 16. a 17. storočí. Nachádza sa tu výnimočný neogotický evanjelický kostol, postavený v roku 1873 po vydaní tolerančného patentu cisárom Jozefom II., s oltárnym obrazom od P. M. Bohúňa. Spolu s farou sú národnou kultúrnou pamiatkou. Okrem neho stojí za prehliadku aj malé obecné múzeum v kúrii „Schneideriana“ zo 17. storočia s exponátmi z histórie Bátoviec. Svahy Štiavnických vrchov nad obcou sú posiate vínnymi pivnicami. Funguje tu Divadlo Pôtoň – jediné profesionálne slovenské divadlo, ktoré sídli na vidieku.

Vodná nádrž Bátovce (miestny názov Lipovina). Nádrž vybudovaná východne od obce Bátovce v roku 1968 na potoku Jabloňovka nad jeho ústím do Sikenice. Má rozlohu 25 ha a max. hĺbku 9,7 m. V súčasnosti slúži najmä na rekreačné účely, vodné športy a rybolov. Kúpanie sa neodporúča.

Spečený val (iné názvy: Val obrov, Dlhý valSlovenský čínsky múr, lat. Fossa giganteum, nem. Teufelsmauer) pri Pečeniciach. Neďaleko obce Pečenice prebieha časť mohutného, viac ako 60 km dlhého kamenno-zemného valu, tiahnuceho sa od Sitna na juh cez Štiavnické vrchy, Pečenice, Dudince, Dolné Semerovce až k rieke Ipeľ. Predstavuje unikátnu stavbu až mimoslovenského významu. Datovanie je neisté, uvádza sa vznik v období Veľkej Moravy, v 4. storočí po Kr., okolo roku 0, pred rokom 600 pred Kr., v mladej bronzovej dobe a v záhadologických kruhoch sa uvádzajú aj oveľa staršie dátumy. Nie je vylúčené, že ho postavili Rimania na obranu proti barbarom. Má ďalšie dve vetvy a je možné, že ide o pokračovanie valov vo východnom Maďarsku (tzv. Sarmatský val). Val je široký na báze 12 – 15 m a na temene 2 – 4 m, výška je 2,5 – 3 m. Podľa ľudovej povesti ho postavili čerti. Časť valu pri Pečeniciach bola vyhlásená v roku 1963 za národnú kultúrnu pamiatku.

Podunajská pahorkatina. Rozsiahly geomorfologický celok v juhozápadnej časti Slovenska medzi Pezinkom a Trstínom na západe, Šahami a Štúrovom na východe, Sencom, Sereďou, Novými Zámkami a Dunajom na juhu s jazykovitými výbežkami k severu pozdĺž riek k Novému Mestu nad Váhom, Bánovciam nad Bebravou, Zlatým Moravciam, Pukancu a Sebechlebom, tvoriaci severnú a severovýchodnú časť Podunajskej nížiny. Na juhu susedí s Podunajskou rovinou, na západe ju ohraničujú Malé Karpaty a Považské podolie, zo severu do nej prenikajú ďalšie jadrové (Považský Inovec, Strážovské vrchy, Tribeč, Hornonitrianska kotlina) a na východe vulkanické geomorofologické jednotky (Pohronský Inovec, Štiavnické vrchy, Krupinská planina a Burda). Podunajská pahorkatina sa rozprestiera v oblasti dolných tokov Váhu, Nitry, Žitavy, Hrona a Ipľa (tvoriaceho s Dunajom na juhovýchode slovensko-maďarskú štátnu hranicu) v nadmorských výškach od 103 m (povyše ústia Ipľa do Dunaja) do zhruba 400 m (severovýchodne od Pukanca v cípe zabiehajúcom pozdĺž Sikenice hlboko do Štiavnických vrchov). Povrch pahorkatiny je hladko modelovaný, striedavo rovinný – na nivách a terasách vodných tokov (hliny, piesky, štrkopiesky) či sprašových tabuliach (spraše, sprašové hliny) – a mierne zvlnený až zvlnený – na širokých a plochých chrbtoch so svahmi plytkých i hlbokých dolín a úvalín na erózno-denudačne rozčlenených zvyškoch neogénnych morských a jazerných akumulácií (íly, piesky a štrky), proluviálnych kužeľoch pod úpätiami susediacich pohorí (ostrohranný skelet, zvetralé valúny), ostrovoch naviatych pieskov či vulkanických tufov alebo na miestach postihnutých nerovnomernými tektonickými pohybmi, ktoré sa prezentujú mozaikou lokálnych (zamočiarených) zníženín a (zalesnených) vyvýšenín a náhlymi (pravouhlými) zálomami riečnej siete. V dôsledku tejto pestrosti reliéfu so striedajúcimi sa nápadnými, prevažne severo-južným smerom pretiahlymi paralelnými vyvýšeninami a zníženinami sa člení pahorkatina na 11 geomorfologických podcelkov – dielčích pahorkatín (Trnavská, Nitrianska, Žitavská, Hronská a Ipeľská) a nív (Dolnovážska, Nitrianska, Žitavská, Hronská, Čenkovská a Ipeľská). Neogénne sedimenty, prekryté sprašami a sprašovými hlinami tvoria materskú horninu černozemí a hnedozemí, patriacim k najúrodnejším pôdam Slovenska. Okrem na nich pestovaných obilnín a olejnín tu má výborné prírodné podmienky a dlhú tradíciu aj vinohradníctvo. Lesy sa prakticky nezachovali, s výnimkou miniatúrnych lokálnych zvyškov historických dúbrav či dubohrabín či ostrovov na menej úrodnom podloží (štrky, vulkanity). Na tektonické poruchy viazané prirodzené teplé a studené minerálne pramene (Dudince, Santovka, Levice, Piešťany) dopĺňajú umelé geotermálne pramene (vrty) (Štúrovo, Podhájska, Poľný Kesov).

Štiavnické vrchy. Pohorie na strednom Slovensku zhruba medzi Mochovcami, Žiarom nad Hronom, Hronskou Breznicou, Krupinou, Ladzanmi, Bátovcami, Pukancom a Tlmačmi od severu a západu lemované stredným tokom Hrona. Budujú ho najmä neogénne vulkanické horniny, medzi ktorými prevažujú andezity, miestami zrudnené v rámci vulkanickej činnosti kolujúcimi plynmi a roztokmi, na západnom okraji sa vyskytujú ryolity, niekde staršie vulkanity prerážajú bazalty najmladšieho vulkanizmu. Najväčšiu nadmorskú výšku pohorie dosahuje vrchom Sitno (1 009 m). Územie je súčasťou niekdajšieho rozsiahleho „štiavnického stratovulkánu“, neskôr tektonicky a erózno-denudačne premodelovaného na sústavu pohorí (hrástí s vnútrohorskými eróznymi brázdami) a kotlín (priekopových prepadlín). Reliéf má charakter hornatiny až vrchoviny, v ktorej sa z pôvodných vulkanických foriem zachovalo len niekoľko čiastkových ukážok, napr. vypreparované relatívne odolnejšími horninami budované prvky (sopúch Štiavnická kalvária, zvyšky lávového prúdu Sitno alebo Štangarígel, drobné prívodné lávové kanály a i.), ale aj kompletný vulkanický kužeľ s kráterom „Putikov vŕšok“ neďaleko Novej Bane. Omnoho nápadnejšími a plošne rozsiahlejšími sú najrôznejšie antropogénne formy súvisiace so stáročnou banskou činnosťou. Z historických povrchových i podpovrchových banských diel sú pre toto územie charakteristickými najmä vodné nádrže – tajchy –, vybudované ako zdroj energie i úžitkovej vody pre banícke účely, ktoré spolu s napájacími a náhonovými jarkami a ďalšími zariadeniami tvoria unikátny vodohospodársky systém. Zvláštnym javom je i prielomový úsek doliny Hrona nad Tlmačmi, odrezávajúci juhozápadný výbežok pohoria. Štiavnické vrchy ležia na rozhraní dvoch klimatických typov, a tak sa od severu prenikajúce karpatské horské prvky flóry a fauny stýkajú s teplomilnými, z ktorých tu severnú hranicu svojho rozšírenia dosahuje napr. dub cerový a javor tatársky. Veľkú časť územia zaberajú lesy, ktoré sú druhovým zložením najmä v centrálnej časti vplyvom stáročnej banskej a hutníckej činnosti po totálnom odlesnení nepôvodné, tvorené smrekovými monokultúrami. Lokálne sú vo vyšších polohách bučiny s jedľou a umelo vysadzovaným smrekom a na skeletnatých pôdach lipovo-javorovo-jaseňové sutinové lesy. Na ostrov spod vulkanitov vyčnievajúceho karbonátového podložia v okolí Sklených Teplíc sa viaže výskyt tisu. Lokálnymi zvláštnosťami lesov sú hojné prímesi cudzokrajných drevín, súvisiace s pôsobením lesníckej katedry od roku 1807 – súčasti Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici.

 

Obsah informačných panelov

  1. O obci. História obce Bátovce. Kúria Schneideriana. Evanjelický kostol.
  2. Rímskokatolícky kostol. Kamenný most. Kultúrny dom.
  3. Priehrada Lipovina
  4. Vinohradníctvo. Ľochy
  5. Geológia. Flóra
  6. Borovica. Fauna. Cicavce

Informačné panely v teréne nemajú názvy.

 

     

Exportovať do PDF