Kraj:	Prešovský kraj
Okres:	Vranov nad Topľou
Geomorfologická jednotka:	Slanské vrchy
Geologická jednotka:	sopečné pohorie
Chránené územie:	žiadne
Prístup:	bus Petrovce
Východisko:	Petrovce, ZŠ (konečná zast. busu) a pešo 2 km na juh po žltej turistickej značke k vstupnej bráne na náučný chodník v doline Hlbokého potoka
Trasa:	Petrovce, vstupná brána na chodník – Pod Hrbom – vrch Hrb – partizánske bunkre
Dĺžka, prevýšenie:	3,4 km, prevýšenie 160 m
Čas prechodu:	2 h
Počet zastávok:	15
Náročnosť:	stredne náročná trasa

Zameranie chodníka: lesnícke, prírodovedné, ochranárske, historické

Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Prístup k vstupnej bráne na chodník po žltej turistickej značke.

Rok otvorenia: 2011

Aktuálny stav: Informačné panely sú v dobrom stave.

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: Lesy SR, š. p., Odštepný závod Prešov, Obrancov mieru 6, 080 01 Prešov, tel. 051 / 7464 711

Poznámky: (1) Náučný chodník je dobre značený, no niektoré úseky majú značky umiestené pririedko. (2) Návrat späť k vstupnej bráne od záverečnej tabule chodníka vedie 1,9 km po lesnej asfaltovej ceste. (3) Chodník je pomenovaný podľa miestneho pomenovania vrchu Hrdlička (Herlica) pri trase.

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie. Pozri poznámky 1 a 2 vyššie.

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Petrovce. Obec ležiaca severozápadne od Vranova nad Topľou v Beskydskom predhorí na severovýchodnom úpätí Slanských vrchov v údolí Hlbokého potoka. Vznikla v prvej polovici 14. storočia. Založili ju usadlíci na čele so šoltýsom Petrom podľa zákupného práva. Prvýkrát sa spomína ako Peterwagas v roku 1412. Názov Petrovce sa používa od roku 1920.

Bunkre z druhej svetovej vojny. Okrem lesníctva špecifikom náučného chodníka Herlica je problematika partizánskeho odboja počas druhej svetovej vojny. Na trase je zrekonštruovaná partizánska zemľanka, bunker velenia partizánskej jednotky Čapajev a strážna veža.

Národná prírodná rezervácia Oblík. Chránené územie v severovýchodnej časti Slanských vrchov východne od Hermanoviec nad Topľou vyhlásené v roku 1964 vo vrcholovej časti (cca nad 600 – 700 m n. m.) výrazného kužeľovitého vrchu Oblík (925 m n. m.) na ochranu zriedkavého geologického javu – obnaženého dioritového lakolitu (nejde o sopečný kužeľ!) – s výskytom spoločenstiev skupín lesných typov Fraxineto-Aceretum a Tilieto-Aceretum, využité ako vedeckovýskumný objekt pre potreby lesného hospodárstva. Na (neprístupnom) vrchole sú skalné bloky a mozaikovité porasty lesných spoločenstiev v závislosti od expozície a nadmorskej výšky. Na vrchole sú to jaseňovo-javorové lesy, na južných expozíciách lipovo-javorové, na severnej expozícii bučiny. Pomenovanie tohto nevšedného vrchu predurčila jeho forma. Ide o lakolit – magmatické teleso bochníkovitého tvaru, ktoré preniklo a utuhlo medzi dvoma vrstvami usadených hornín – vypreparovaný spod menej odolných nadložných slabo spevnených alebo nespevnených hornín (pieskovcov a ílovcov). Rezervácia je súčasťou územia európskeho významu Šimonka a chráneného vtáčieho územia Slanské vrchy (obe sú súčasťou sústavy Natura 2000). Archeologické nálezy svedčia o osídlení svahov Oblíka už v dobe železnej. Počas druhej svetovej vojny v tejto oblasti operovali početné partizánske jednotky, konkrétne oddiel Čapajev od februára 1944. Rezerváciou sprevádza náučný chodník Oblík.

Slanské vrchy. Mohutné, prevažne zalesnené pohorie na východnom Slovensku s pretiahnutým pôdorysom severo-južného smeru, dlhé asi 50 km s max. šírkou okolo 15 km, zužujúce sa na dvoch miestach – v oblasti Dargovského priesmyku a Slanského sedla – len na 1 – 2 km. Zaberá územie medzi Vyšnou Šebastovou, Herľanmi, Skárošom, Kazimírom, Zámutovom a Okružnou. Južné, asi 28 km dlhé ohraničenie pohoria (medzi Skárošom a Kazimírom) tvorí slovensko-maďarská štátna hranica, za ktorou pokračuje ešte v dĺžke zhruba 10 km ako Szalánci-hegység. Pohorie s hrasťovou štruktúrou, vyzdvihnuté pozdĺž severo-južných okrajových zlomov, budujú v prevažnej miere neogénne andezity a ich pyroklastiká, len ojedinele v južnej časti dacity. Priečne zlomy pohorie členia na nerovnako vyzdvihnuté časti – podcelky –, z ktorých najvyšším je Šimonka (1 092 m n. m.) na severe pohoria. V strednej časti sú na niekoľkých miestach obnažené intrúzie dioritového porfyritu. Odrazom stratovulkanickej a mladšej hrasťovej stavby je silno členitý hornatinový reliéf so skalnými hrebeňmi a bralami na vyvetrávajúcich lávových prúdoch a s odlesnenými kotlinkami (Zlatobanská, Lúčinská, Banská) a brázdami (Salašská) s hladko modelovaným reliéfom na komplexoch relatívne menej odolných tufov. Pre uvedené horninové kombinácie a členitý reliéf je typický výskyt zosuvov. V najužších častiach na juhu pohorie križujú dopravné komunikácie medzinárodného významu – Dargovským priesmykom (473 m n. m.) vedie cesta I. triedy 19 z Košíc na slovensko-ukrajinskú hranicu vo Vyšnom Nemeckom a Slanským sedlom (312 m n. m.) prechádza viackoľajná železničná trať 190 Košice – Čierna nad Tisou.