Kraj:	Banskobystrický
Okres:	Žarnovica
Geomorfologická jednotka:	Štiavnické vrchy
Geologická jednotka:	sopečné pohorie
Chránené územie:	Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy
Prístup:	bus Hodruša-Hámre, horný závod a pešo obcou asi 100 m k severovýchodu (po žltej turistickej značke)
Východisko:	Hodruša-Hámre, časť Banská Hodruša, turistické rázcestie Hornohodrušský banský závod
Trasa:	Hodruša-Hámre: územím intravilánu časti obce Banská Hodruša
Dĺžka, prevýšenie:	3,1 km, prevýšenie 110 m
Čas prechodu:	1,5 h
Počet zastávok:	17
Náročnosť:	nenáročná trasa

Zameranie chodníka: technické, banské, historické

Typ chodníka: samoobslužný, líniový/okružný, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Asi tretina trasy je súbežná na viackrát so žltou turistickou značkou.

Rok otvorenia: 2012

Aktuálny stav: Jediný informačný panel chodníka je v dobrom stave.

Textový sprievodca: nie je; texty a obrázky k zastávkam chodníka sú voľne dostupné na jeho vlastnej stránke (názvom mierne odlišnej od názvu na úvodnom paneli v teréne) > Cestujeme v čase v Banskej Hodruši – virtuálny náučný chodník, z ktorých sme vytvorili verziu na stiahnutie > .PDF (zatiaľ sa nám nepodarilo získať súhlas obce s jej zverejnením)

Kontakt: Obecný úrad Hodruša-Hámre, Dolné Hámre 185, 966 61 Hodruša-Hámre, tel. 045 / 6844 415

Poznámky: (1) V teréne vo východisku internetového náučného chodníka stojí jediný informačný panel včítane návodu na použitie (pozri obrázok nižšie). (2) Zastávky chodníka sú v teréne vyznačené drevenými stĺpikmi s ich poradovým číslom a QR kódom pre online informácie. (3) Názov stránky náučného chodníka („Cestujeme v čase v Banskej Hodruši – virtuálny náučný chodník“) sa mierne líši od jeho názvu na úvodnom paneli v teréne (tento sme použili v našej databáze).

Upozornenia: (1) Získať informácie k zastávkam náučného chodníka prostredníctvom QR kódov v teréne môže byť obmedzené nedostatočným pokrytím signálom mobilných operátorov. (2) Na úvodnom paneli v teréne deklarované printové materiály nie sú v obci trvalo dostupné (2019). (3) Vlastná stránka náučného chodníka neposkytuje informácie vo forme .PDF sprievodcu chodníkom.

Dôležité: Odporúčame – vzhľadom na vyššie uvedené – informácie k zastávkam chodníka stiahnuť si z jeho stránky v predstihu.

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný na terénne vyučovanie. Odporúčame návštevu montanistickej expozície Baňa Starovšechsvätých na začiatku náučného chodníka v Banskej Hodruši (viac info v hesle nižšie).

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Hodruša-Hámre. Obec juhovýchodne od Žarnovice v severozápadnom okraji Štiavnických vrchov, ktorá vznikla po roku 1971 postupným zlučovaním baníckych obcí Banská Hodruša, Dolné Hámre, Baňa, Vrch a Kopanice. Jej územie za zväčša kryje s rozsiahlym povodím Hodrušského potoka, 13 km dlhého ľavostranného prítoku Hrona. Prvé písomné zmienky o jednotlivých častiach obce pochádzajú z konca 13. a 14. storočia (Kopanice 1286, Banská Hodruša 1352, Dolné Hámre 1391). Obyvateľstvo sa popri stáročnej ťažbe striebra a zlata zaoberalo hutníctvom, železiarstvom, spracovaním striebra a strojárstvom, v Dolných Hámroch a Kopaniciach i poľnohospodárstvom. Produkcia strieborných príborov, ručne tepaných čajových a kávových súprav, mís a sakrálnych predmetov (kalichy, monštrancie, svietniky) v továrni Sandrik v Dolných Hámroch, založenej v roku 1895, získala medzinárodné uznanie. Na túto tradíciu tu nadväzuje súkromná škola umeleckého priemyslu, ktorej história siaha do roku 1902. Vyššie v doline ležiaca Banská Hodruša bola v rokoch 1376 – 1952 vonkajšou časťou 7 km od nej vzdialenej Banskej Štiavnice. Postupným podzemným poprepájaním pôvodne samostatných menších piatich-šiestich baní vznikol spoločný Hornohodrušský banský závod, známy asi od 17. storočia. Táto najvýznamnejšia banskohodrušská baňa, ktorú tvorili dve časti – šachta Lill s centrálnou stupou a Baňa Starovšechsvätých – ukončila ťažbu strieborno-zlatých rúd v roku 1958. Vzácnosťou je zachovanie mnohých banských diel a budov – až 20 banskohodrušských objektov je súčasťou pamiatky Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia, zapísanej do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Významnými pamiatkami sú i kostoly v Banskej Hodruši – dva gotické rímskokatolícke – sv. Mikuláša (okolo roku 1387) a sv. Petra a Pavla (okolo roku 1500) – a klasicistický evanjelický z roku 1845. Rodákom je napr. Emil Boleslav Lukáč (1900– 1979), slovenský básnik – výrazný predstaviteľ básnického neosymbolizmu –, prekladateľ, redaktor, evanjelický kňaz a učiteľ.

Montanistická expozícia Baňa Starovšechsvätých Hodruša-Hámre. Montánny komplex na bani Stará štôlna všetkých svätých (Starovšechsvätých), nazvaný Hodrušské hlbiny – podzemný svet baníkov, na východnom okraji Banskej Hodruše, časti obce Hodruša-Hámre, (č. d. 786). Od roku 1994 ho buduje a prevádzkuje spoločnosť Slovenská banská, s. r. o., Hodruša-Hámre popri svojej hlavnej činnosti, ktorou je ťažba a spracovanie drahokovových a polymetalických rúd (viac v hesle nižšie). Zlato-strieborná baňa Stará štôlna všetkých svätých (Baňa Starovšechsvätých), v ktorej sa dobývala východná časť žily Všechsvätých, bola pravdepodobne najstaršou v Banskej Hodruši – prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1378. Inštitúcia ponúka rôzne aktivity (prehliadky expozícií v povrchových zbierkach i podzemnej banskej expozície, škola ryžovania zlata), a to spravidla v pracovných dňoch a sobotu v čase 9 – 16 h. Pravidelná prehliadka bane sa koná v pracovných dňoch o 9 h (nutné dohodnúť ju minimálne deň vopred; detailné info na stránke). Kontakt tel. 045 / 6844 288, 0903 185 777.

Baňa Rozália. Banský závod v Hodruši-Hámroch spoločnosti Slovenská banská, s. r. o., Hodruša-Hámre na ložisku Pb, Zn, Cu, Au a Ag rúd. Zrudnenie sa nachádza v lokálne silne pyritizovanom a prekremenenom pyroxenickom andezite centrálnej časti štiavnického stratovulkánu. Je posledným závodom s ťažbou a spracovaním rúd na území celého bývalého Česko-Slovenska a jedinou zlatou baňou v strednej Európe. Od roku 1993 tu vyťažili asi 4 t zlata. Ruda vyrúbaná v podzemí vrchov Tanád a Paradajs v závere Hodrušskej doliny sa vozí podzemím (napr. aj Hodrušskou dedičnou štôlňou) 5 km do Dolných Hámrov, na povrchu v úpravni závodu sa drví, melie a upravuje flotáciou. Výsledným produktom je flotačný koncentrát s obsahom zlata 200 g/t, ktorý sa predáva zahraničnej hute na úpravu na finálne kovy (na Slovensku technológia nie je).

Hodrušské jazero (bývalý Dolný Hodrušský tajch). Vodná nádrž vybudovaná v závere Hodrušskej doliny v Štiavnických vrchoch asi 2,5 km východne nad Banskou Hodrušou, časťou obce Hodruša-Hámre, na Hodrušskom potoku v rámci Banskoštiavnickej vodohospodárskej sústavy zo 16. – 19. storočia (heslo pozri v textoch k ŠB-08 Piargskemu vodohospodárskemu chodníku). Je najväčším zo štyroch dodnes zachovaných Hodrušských tajchov – ďalšími sú: Horný Hodrušský tajch (súčasný štandardizovaný geografický názov je Horný rybník), Praniarsky tajch (Brenerský rybník) a Moderštôlniansky tajch (Kopanický rybník). Vznikol v roku 1743 podľa projektu Samuela Mikovíniho pre nadlepšenie prietoku Hodrušského potoka, ktorý znižovalo prevádzanie vôd zbernými jarkami z jeho povodia do povodí Richnavy a Štiavnice. Pôvodne 14 m vysokú hrádzu pre nedostatok financií zvýšili na projektovanú výšku hladiny tajchu 20 m až v roku 1786. Jeho vody poháňali vodné zariadenia banských šácht, stúp, baní, hút, hámrov a mlynov v Hodrušskej doline až po Žarnovicu. V súčasnosti jazero zásobuje vodou úpravňu Slovenskej banskej, s. r.o., Hodruša-Hámre, ktorá dobýva a spracúva drahokovové a polymetalické rudy v bani Rozália (pozri heslo vyššie), a má tiež významnú rekreačnú funkciu. Po ostatnej dlhotrvajúcej generálnej rekonštrukcii bola nádrž opätovne napustená v roku 2021. Je súčasťou pamiatky Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia, zapísanej do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Chránená krajinná oblasť (CHKO) Štiavnické vrchy. Chránené územie vyhlásené v roku 1979 na takmer celom území Štiavnických vrchov s výnimkou niekoľkých ich okrajových častí. Pohorie, budované vulkanitmi a andezitovým vrcholom Sitna dosahujúce výšku 1 009 m n. m., leží na rozhraní dvoch klimatických typov a prenikajú doň od juhu teplomilné a od severu karpatské horské prvky flóry a fauny. Fytogeograficky územie patrí do obvodu predkarpatskej flóry. Severnú hranicu svojho rozšírenia tu dosahuje napr. dub cerový a javor tatársky, na výslnných lokalitách s plytkou skeletovitou pôdou rastú xerotermy, ako kostrava valeská, kavyľ vláskatý či kukučka vencová. Veľkú časť územia CHKO zaberajú lesy (65 %), ktoré sú druhovým zložením najmä v centrálnej časti vplyvom stáročnej banskej a hutníckej činnosti po totálnom odlesnení nepôvodné, tvorené smrekovými monokultúrami. Lokálne sú vo vyšších polohách bučiny s jedľou a umelo vysadzovaným smrekom a na skeletnatých pôdach lipovo-javorovo-jaseňové sutinové lesy. Na karbonátové podložie v okolí Sklených Teplíc sa viaže výskyt tisu. Zo živočíšstva sú zastúpené o. i.: orol krikľavý, myšiak hôrny, rys, mačka divá, medveď hnedý, vydra riečna, vidlochvost feniklový a ovocný, žije tu tiež vzácna modlivka zelená, roháč obyčajný a fúzač alpský. V opustených banských dielach sa vyskytuje niekoľko druhov netopierov (podkovár veľký, p. malý, netopier obyčajný…). Lokálnymi zvláštnosťami lesov sú hojné prímesi cudzokrajných drevín, súvisiace s pôsobením lesníckej katedry od roku 1807 – súčasti Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. K svojrázu územia CHKO významne prispievajú historické banské diela, a to najmä vodné nádrže – tajchy –, budované v minulých storočiach ako zdroj energie i úžitkovej vody pre banícke účely, ktoré spolu s napájacími a náhonovými jarkami a ďalšími zariadeniami tvoria unikátny vodohospodársky systém. V hraniciach CHKO leží viacero území európskeho významu (súčasti sústavy Natura 2000), z ktorých najrozsiahlejšími sú Hodrušská hornatina, Suť a Skalka.