Kraj:	Košický
Okres:	Spišská Nová Ves
Geomorfologické jednotky:	Hornádska kotlina a Volovské vrchy
Geologické jednotky:	vnútrokarpatský paleogén a gemerské pásmo
Chránené územie:	žiadne
Prístup:	bus Spišská Nová Ves, Novoveská Huta, Medvedia dolka
Východisko:	Spišská Nová Ves-Novoveská Huta, Medvedia dolka
Trasa:	Spišská Nová Ves- Novoveská Huta, Medvedia dolka: okruh po lesných cestách a chodníkoch vo svahu masívu Medvedia hlava – Kvašné lúky a dolinou Medvedia dolka
Dĺžka, prevýšenie:	2,5 km, prevýšenie 133 m
Čas prechodu:	1 h
Počet zastávok:	5
Náročnosť:	nenáročná trasa

Zameranie chodníka: lesnícke, prírodovedné

Typ chodníka: samoobslužný, okružný, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Úvod a druhá polovica trasy sú súbežné s modrou turistickou značkou.

Rok otvorenia: 2004; 2020 obnova

Aktuálny stav: Informačné panely sú v dobrom stave a chodník je dobre značený (2022).

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: Lesy mesta Spišská Nová Ves, Novoveská cesta 9304/28, 053 31 Spišská Nová Ves-Novoveská Huta, tel. 053 / 4173 420

Poznámky: (1) Pôvodný názov chodníka – Medvedí chodník – bol po jeho rekonštrukcii zmenený na počesť jeho autorky. (2) Informačné panely dopĺňajú nečíslované tabuľky s rôznou tematikou. (3) Vo východisku trasy je zároveň posledná zastávka Náučného chodníka Novoveská Huta.

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie. U správcu chodníka (kontakt vyššie) je možné vyžiadať si odborný sprievod lesníka miestnej lesnej správy.

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Novoveská Huta. Bývalá banícka osada, dnes mestská časť Spišskej Novej Vsi na kontakte Hornádskej kotliny a severozápadného cípu Volovských vrchov v oblasti ústia Suchohorského potoka do Holubnice. V listinách mesta sa spomína v roku 1383. Lokalita je zaujímavá na Slovensku ojedinelým výskytom a ťažbou až trojakých významných nerastných surovín: medenej rudy, sadrovca-anhydritu a uránovo-molybdénových rúd. Z historického hľadiska dominantné bolo baníctvo a hutníctvo medenej rudy (chalkopyritu). Záznamy o cene novoveskej medi sa uvádzajú v 14. storočí pod obchodným názvom “Neudorfer Kupfer”, pod ktorým bola známa po celej Európe. Tunajšie bane, huty a hámre navštívil uhorský kráľ Matej I. (Matej Korvín), s čím súvisia miestne názvy ako Kráľovský potok, Kráľov prameň, Údolie Kráľovského potoka. Sadrovec sa intenzívne ťažil od roku 1856, pálila sa z neho sadra alebo sa používal ako prísada pri zhutňovaní Ni-Co rudy. Sadrovec a anhydrit sa ťažia aj dnes. Uránová ruda sa ťažila povrchovo a neskôr aj podzemne v rokoch 1962 – 1966. Na konci 19. storočia (1876) tu vznikli klimatické a vodoliečebné kúpele ako náhrada za niekoľko storočí prosperujúce baníctvo. Existovali až do druhej polovice 20. storočia. Osadou prechádza štátna cesta zo Spišskej Novej Vsi do doliny Hnilca a Slanej (Dobšiná, Nálepkovo, Rožňava).

Prírodná pamiatka Hutianske (alebo Hutnianske). Chránené územie vo výbežku Hornádskej kotliny do Volovských vrchov medzi intravilánom Spišskej Novej Vsi a jej mestskej časti Novoveská Huta vyhlásené v nive potoka Holubnica medzi štátnou cestou a potokom v roku 1988 na ochranu vzácnych druhov motýľov na vedeckovýskumné, náučné a kultúrno-výchovné ciele. Ide o malé územie s pomerne veľkou zraniteľnosťou aj pri malých zásahoch. Tu bol prvýkrát zistený motýľ Scrobipalpa reiprichi Povolný, 1984. Pamiatka je súčasťou rozsiahleho chráneného vtáčieho územia Volovské vrchy (súčasť sústavy Natura 2000).

Hornádska kotlina. Výrazná tektonická zníženina pretiahnutého pôdorysu východo-západného smeru v dĺžke vyše 60 km na severnom Slovensku ohraničená voči susediacim pohoriam strmými zlomovými svahmi. Leží zhruba medzi Vikartovcami, Markušovcami, Kluknavou, Bijacovcami, Levočou a Vydrníkom. Susediacim geomorfologickými jednotkami sú: na juhu Ďumbierske Tatry, Slovenský raj a Volovské vrchy, na východe Čierna hora a Branisko a na severe Levočské vrchy, Popradská kotlina (na krátkom úseku pri Jánovciach) a Kozie chrbty. Je vyplnená flyšom (paleogénne ílovce, prachovce, pieskovce), ktoré pozdĺž Hornádu prikrývajú hlinité štrky a piesčité hliny jeho úzkej nivy a riečnych terás a náplavových kužeľov prítokov. Leží vo výškach od 330 (pri výtoku Hornádu z nej) do okolo 960 m n. m. (na severom úpätí Nízkych Tatier). Prevažne mierne členitý pahorkatinný reliéf so širokými dolinkami prítokov Hornádu a plochými chrbtami je viac rozčlenený s charakterom hornatiny vo východnej časti v oblasti ostrovov mohutných akumulácií sladkovodných vápencov (travertíny, penovce, vápenaté sintre), tvoriacich sa okolo výverov minerálnych vôd pozdĺž zlomov od neogénu do súčasnosti (Sivá brada, Spišský hrad, Dreveník). Tektonika sa v reliéfe výrazne prejavuje i v západnej časti kotliny pri hornom toku Hornádu, ktorá je svojráznou veľmi mladou priekopovou prepadlinou (Vikartovská priekopa). Takmer celým územím kotliny preteká Hornád s výnimkou 11 km dlhého úseku medzi Hrabušicami a Smižanmi, na ktorom preteká severným okrajom Spišsko-gemerského krasu (resp. jeho podcelku Slovenský raj) v kaňonovitom údolí. Kotlina leží v dažďovom tieni najmä Tatier, je preto dosť suchá. Je takmer celá odlesnená s poľnohospodárskym využitím. Len v členitejšej centrálnej časti na pieskovcových chrbtoch medzi Levočou a Spišskou Novou Vsou sú ostrovy lesov. Celou kotlinou prechádzajú významné komunikácie (diaľnica a železnica Žilina – Košice).

Volovské vrchy. Rozľahlé, až 70 km dlhé a vyše 30 km široké pohorie východo-západného smeru na juhu východného Slovenska zhruba medzi Dobšinou, Rožňavou, Medzevom, Košicami, Margecanmi, Krompachmi, Spišskou Novou Vsou a Dedinkami. Susedí na juhu s Revúckou vrchovinou, Rožňavskou kotlinou, Slovenským krasom a Košickou kotlinou, na severe s Čiernou horou, Hornádskou kotlinou a Slovenským rajom (podcelkom Spišsko-gemerského krasu) a na západe krátko so Stolickými vrchmi. Má komplikovanú vrásovo-zlomovú štruktúru i geologickú stavbu, v ktorej prevládajú paleozoické slabo premenené horniny (fylity, paleovulkanity) s výskytom železných a polymetalických rúd, sadrovca, magnezitu. Pri severnom a východnom okraji sa vyskytujú mezozoické vápence a dolomity (Galmus a oblasť okolo Folkmarskej skaly a Červenej skaly). Pomerne na veľkej ploche presahuje nadmorská výška 1 000 m, najvyšším je vrch Skalisko (1 293 m n. m.) v masíve Volovca v juhozápadnej časti pohoria severne nad Čučmou. Prevláda hornatinový, hladko modelovaný reliéf, len okolo Hnilca a Belej sa vytvorili širšie doliny až brázdy s miernejšie rezaným (podvrchovinným) reliéfom (Hnilecké podolie, Hámorská brázda). Zhruba rovnobežne so severnou hranicou pohorie naprieč – medzi Dedinkami a Margecanmi – preteká Hnilec hlbokou členitou dolinou, pozdĺž severnej hranice pohoria tečie Hornád, vo vnútri pohoria pramení napr. Bodva. Prevažne zalesnené pohorie s neveľkými pôvodne baníckymi sídlami križuje viacero cestných komunikácií vysoko ležiacimi sedlami (Dobšinský kopec, Grajnár, Súľová, Úhornianske sedlo, Štóske sedlo) a prechádza ním (dolinou Hnilca) železničná trať Červená Skala – Margecany.