Kraje: | Nitriansky a Trenčiansky |
Okresy: | Topoľčany a Bánovce nad Bebravou |
Geomorfologická jednotka: | Podunajská pahorkatina |
Geologická jednotka: | neogénna panva |
Chránené územia: | prírodná rezervácia Kulháň, prírodná rezervácia Čepúšky a chránený areál Okšovské duby |
Prístup: | bus Prašice, Duchonka, polesie |
Východisko: | Prašice, Duchonka, lesná správa |
Trasa: | Prašice, Duchonka – severným smerom lesnou cestou – Zlatníky, Kulháň – rybníky na Chotinke – Kulháň, turistické rázcestie |
Dĺžka, prevýšenie: | 5,8 km, prevýšenie 100 m |
Čas prechodu: | 2,5 h |
Počet zastávok: | 22 |
Náročnosť: | nenáročná trasa |
Zameranie chodníka: lesnícke, prírodovedné, historické
Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, celoročný
Nadväznosť na turistickú značku: Trasa vedie prevažne po modrej turistickej značke.
Rok otvorenia: 2008
Aktuálny stav: Informačné panely sú v dobrom stave.
Textový sprievodca: nie je
Kontakt: Lesy SR, š. p., OZ Prievidza, Švéniho 7, 971 53 Prievidza, tel. 046/ 542 2607
Poznámky: (1) Trasa náučného chodníka v teréne nie je značená (vedie zväčša po modrej turistickej značke). (2) Trasa je z oboch koncov okrem úseku medzi informačnými panelmi 14 a 19 vhodná pre kočíky a invalidné vozíky. (3) Okrem informačných panelov sú na trase tabuľky charakterizujúce dreviny v jej okolí. (4) Vo východisku sa náučný chodník stýka s náučným chodníkom Považský Inovec.
Využiteľnosť pre školy
Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie. K dispozícii sú sprievodcovské služby poskytované lesníkmi a edukačné prvky v upravenom vstupnom areáli na chodník na Duchonke. V cieli trasy na Kulháni je priestor pre čakanie autobusu.
Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí
Prašice. Obec severozápadne od Topoľčian pri severozápadnom okraji Nitrianskej pahorkatiny pod východným úpätím Považského Inovca v zníženine popri Železnici v oblasti ústia potoku Potôčky do nej. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1245. Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom (pestovanie viniča, lúky, pasienky, chov dobytka) a remeselnou výrobou (hrnčiarstvo, rezbárstvo, krajčírstvo, obuvníctvo). Ku kultúrnym pamiatkam obce patria: pôvodne gotický rímskokatolícky farský kostol sv. Jakuba zo 16. storočia v roku 1760 barokovo upravený, socha sv. Jána Nepomuckého (1729), kaplnka Sedembolestnej Panny Márie na cintoríne (okolo 1820) a v lesoch na Duchonke stojaci romantický kamenný poľovnícky zámoček Haupt-Stummerovcov s historickou záhradou okolo neho (arch. Leopold Bauer, 1931; verejnosti neprístupný).
Duchonka. Vodná nádrž severne od Prašíc pri severozápadnom okraji Nitrianskej pahorkatiny pod východným úpätím Považského Inovca, vybudovaná na potoku Železnica v druhej polovici 20. storočia, a rekreačná oblasť v jej lesnatom okolí. Podnikové aj súkromné objekty boli vybudované prevažne v 70. a 80. rokoch 20. storočia. Pôvod názvu pravdepodobne súvisí s ťažbou a spracovaním železnej rudy vo vysokých peciach. Oblasť poskytuje najmä letnú rekreáciu pri vode, turistiku, cykloturistiku, rybolov, vodné športy, je miestom konania festivalov.
Veľkotopoľčianska priemyselná úzkorozchodná železnica. Poľná a lesná dráha vybudovaná v rokoch 1911 – 1916 z Topoľčian do hôr Považského Inovca, prepájajúca aj rôzne miestne výrobné podniky. Prevádzku začala v roku 1913; začínala v areáli parnej píly a parketárne v Topoľčanoch; dosiahla dĺžku viac ako 45 km s rozchodom 760 mm. Vybudovala ju akciová spoločnosť Adolf Schmitt a spol. so sídlom v Bošanoch, ktorej hlavným akcionárom bol barón Leopold Haupt-Stummer, majiteľ veľkostatku v Tovarníkoch. Dopravovala drevo, kameň, seno, dubovú kôru, dobytok, poľovnícke trofeje, ondatry chované na farme na Kulháni, ale aj ľad narúbaný v zime na kulhánskom rybníku či rôzne poľnohospodárske produkty medzi majermi a liehovarmi Stummerovho veľkostatku a tovarníckym cukrovarom, ako aj cestujúcich. Pod osadou Duchonka sa delila na dve trasy – jedna viedla k hájovni Kulháň a druhá pod Panskú javorinu, vrch v Považskom Inovci. Pre nerentabilnosť bola dráha v roku 1964 zrušená. V lesoch sú miestami zachované úseky násypov a zvyšky mostov, priepustov a p. Časťou trasy v údolí nad Duchonkou dnes vedie lesnícky náučný chodník Duchonka – Kulháň.
Prírodná rezervácia Čepúšky. Chránené územie severozápadne od Nemečiek na okraji Bánovskej pahorkatiny (časti Podunajskej pahorkatiny) pod úpätím Považského Inovca vyhlásené na svahoch okolo Vrábeľky v roku 1988 na ochranu na Slovensku už ojedinelých rastlinných spoločenstiev bezkolencového brezovo-dubového lesa, nadväzujúcich na dubové kyslomilné – druhovo chudobnejšie – lesné spoločenstvá.
Kulháň. Podhorská osada v Bánovskej pahorkatine (časti Podunajskej pahorkatiny) asi 2 km západne od obce Zlatníky, ku ktorej patrí (pozri samostatné heslo). Názov pochádza z čias stredovekého osídľovania nemeckými kolonistami – z nem. kühl (chladný) a hain (háj). V praveku sa tu v náplavoch tokov, prichádzajúcich z kryštalinika Považského Inovca, ryžovalo zlato, čo dokumentujú ťažobné polia s haldami a pingami či miestne názvy (Štoliny). Tieto pozostatky ťažby zlata, tu dokonale vyťaženého, majú obrovské rozmery (objem vyše 4 miliónov m3). V 17. storočí bola osada znovu osídlená a vznikol tu majer so salašom, neskôr vodný mlyn, pálilo sa tu drevné uhlie, vznikla tu sklárska huta, rybník, viedla sem lesná železnica, fungovala tu i škola. Okolité lesy boli poľovným revírom. Nachádzala sa tu tiež zvernica jelenej zveri baróna Haupt-Stummera, ktorý tu v roku 1931 založil farmu na veľkochov ondatier amerických.
Prírodná rezervácia Kulháň. Chránené územie západne od obce Zlatníky na okraji Bánovskej pahorkatiny (časti Podunajskej pahorkatiny) pod úpätím Považského Inovca vyhlásené v priestore osady Kulháň, miestnej časti Zlatník, v roku 1972 na ochranu jednotlivo a v skupinách rastúcich dubov, pozoruhodných vysokým vekom (300 – 600 rokov), mohutným vzrastom a estetickým vzhľadom. V rezervácii sa nachádza okolo 160 stromov s obvodom nad 200 cm. Rezervácia je tiež biotopom vzácnych druhov hmyzu a vtáctva. V rokoch 1984 – 2014(?) existoval neďaleko s podobným predmetom ochrany chránený areál Okšovské duby.
Zlatníky. Obec pri juhozápadnom okraji Bánovskej pahorkatiny (časti Podunajskej pahorkatiny) pod úpätím Považského Inovca v doline potoka Livina. Prvá písomná zmienka o osade Zlatnik je z roku 1390. Z územia dnešnej obce pochádzajú jedny z najstarších indícií o ťažbe zlata na území Slovenska – z náplavov tu zlato ryžovali už Kelti. Zlato sa ryžovalo ešte aj v 13. – 14. storočí (ďalšie info v hesle Kulháň). Neskôr sa obyvateľstvo zaoberalo poľnohospodárstvom a remeselnou výrobou (kováči, tkáči, hrnčiari). Okrem obilných mlynov tu pracovali aj dve sklárske huty, využívajúce bohaté zdroje hlavných potrebných surovín – dreva a kremeňa. Staršia, Sklárska huta grófov Traunovcov v Zlatníkoch, postavená v roku 1809 hlboko v horách Považského Inovca pod Panskou javorinou na hornom toku Chotiny asi 7 km západoseverozápadne od Zlatník, vyrábala duté a tabuľové sklo. Okolo nej tu na dne hlbokej doliny v oblasti ústia Hutného potoka do Chotiny vznikla horská osada Stará Huta v čase najväčšej prosperity až s vyše 130 obyvateľmi, kde okrem huty, brusiarne, stupy, skladov a obytných domov stála i krčma a kaplnka. Skláreň po roku 1839 pre ťažké horské životné podmienky zanikla a pripomínajú ju miestopisné názvy. Druhá sklárska huta – v osade Kulháň západne od Zlatník – vyrábala v rokoch 1865 – 1890 rôzne druhy skla: fľaše a poháre z číreho i farebného skla, hračky, ozdoby, sklo laboratórne, tabuľové i luxusné, brúsené aj ryté (lustre, lampy a i.). V obci stojí drevená zvonička (1984) a kostol Panny Márie Kráľovnej (1993).
Panská javorina (943 m n. m.). Vrch v severovýchodnej časti Považského Inovca, tretí najvyšší v pohorí, západne od obce Zlatníky. Tvorí mohutnú prevažne lesnatú rázsochu, s vrcholom mierne „vysunutým“ z hlavného rozvodného hrebeňa pohoria k východu, budovanú metamorfovanými horninami kryštalinika (amfibolity, ruly). V roku 2010 bola na vrchole vybudovaná 16 m vysoká drevená rozhľadňa. Vrcholová oblasť je križovatkou viacerých turistických trás. Najkratšia výstupová trasa vedie z osady Kulháň, miestnej časti Zlatník (3 h, 7 km, prevýšenie 620 m).
Podunajská pahorkatina. Rozsiahly geomorfologický celok v juhozápadnej časti Slovenska medzi Pezinkom a Trstínom na západe, Šahami a Štúrovom na východe, Sencom, Sereďou, Novými Zámkami a Dunajom na juhu s jazykovitými výbežkami k severu pozdĺž riek k Novému Mestu nad Váhom, Bánovciam nad Bebravou, Zlatým Moravciam, Pukancu a Sebechlebom, tvoriaci severnú a severovýchodnú časť Podunajskej nížiny. Na juhu susedí s Podunajskou rovinou, na západe ju ohraničujú Malé Karpaty a Považské podolie, zo severu do nej prenikajú ďalšie jadrové (Považský Inovec, Strážovské vrchy, Tribeč, Hornonitrianska kotlina) a na východe vulkanické geomorfologické jednotky (Pohronský Inovec, Štiavnické vrchy, Krupinská planina a Burda). Podunajská pahorkatina sa rozprestiera v oblasti dolných tokov Váhu, Nitry, Žitavy, Hrona a Ipľa (tvoriaceho s Dunajom na juhovýchode slovensko-maďarskú štátnu hranicu) v nadmorských výškach od 103 m (povyše ústia Ipľa do Dunaja) do zhruba 400 m (severovýchodne od Pukanca v cípe zabiehajúcom pozdĺž Sikenice hlboko do Štiavnických vrchov). Povrch pahorkatiny je hladko modelovaný, striedavo rovinný – na nivách a terasách vodných tokov (hliny, piesky, štrkopiesky) či sprašových tabuliach (spraše, sprašové hliny) – a mierne zvlnený až zvlnený – na širokých a plochých chrbtoch so svahmi plytkých i hlbokých dolín a úvalín na erózno-denudačne rozčlenených zvyškoch neogénnych morských a jazerných akumulácií (íly, piesky a štrky), proluviálnych kužeľoch pod úpätiami susediacich pohorí (ostrohranný skelet, zvetralé valúny), ostrovoch naviatych pieskov či vulkanických tufov alebo na miestach postihnutých nerovnomernými tektonickými pohybmi, ktoré sa prezentujú mozaikou lokálnych (zamočiarených) zníženín a (zalesnených) vyvýšenín a náhlymi (pravouhlými) zálomami riečnej siete. V dôsledku tejto pestrosti reliéfu so striedajúcimi sa nápadnými, prevažne severo-južným smerom pretiahnutými paralelnými vyvýšeninami a zníženinami sa člení pahorkatina na 11 geomorfologických podcelkov – dielčích pahorkatín (Trnavská, Nitrianska, Žitavská, Hronská a Ipeľská) a nív (Dolnovážska, Nitrianska, Žitavská, Hronská, Čenkovská a Ipeľská). Neogénne sedimenty, prekryté sprašami a sprašovými hlinami tvoria materskú horninu černozemí a hnedozemí, patriacim k najúrodnejším pôdam Slovenska. Okrem na nich pestovaných obilnín a olejnín tu má výborné prírodné podmienky a dlhú tradíciu aj vinohradníctvo. Lesy sa prakticky nezachovali, s výnimkou miniatúrnych lokálnych zvyškov historických dúbrav či dubohrabín či ostrovov na menej úrodnom podloží (štrky, vulkanity). Na tektonické poruchy viazané prirodzené teplé a studené minerálne pramene (Dudince, Santovka, Levice, Piešťany) dopĺňajú umelé geotermálne pramene (vrty) (Štúrovo, Podhájska, Poľný Kesov).
Názvy informačných panelov
- Predstavme sa
- Lesnícka pedagogika
- Tvorba krajiny
- PRO SILVA
- Význam a funkcie lesa
- Fauna a flóra
- Ochrana prírody a krajiny
- Mravce
- Lesná železnička
- Pôdny horizont, horniny
- Hradenie bystrín, lesné stavby
- Veterná smršť
- Nebezpečenstvá hroziace v lese
- Ochrana lesa
- Obnova a výchova lesa
- Kolobeh vody, rybník
- Poľovná zver
- Obhospodarovanie lesov
- Zakladanie lesa
- Kulháň – história
- Vážime si odborníkov
- Rozlúčme sa