Kraj:	Košický
Okres:	Vranov nad Topľou
Geomorfologické jednotky:	Východoslovenská pahorkatina a Slanské vrchy
Geologické jednotky:	neogénna panva a sopečné pohorie
Chránené územia:	prírodná rezervácia Zámutovské skaly a prírodná rezervácia Zámutovská jelšina
Prístup:	bus Zámutov, Na točni a pešo ulicami k juhu a západu 170 m
Východisko:	Zámutov, západný koniec obce pri č. d. 130
Trasa:	Zámutov, pri č. d. 130 – Bartáková (412 m n. m.) – nahor dolinou Zámutovského potoka jej pravým svahom – ústie Hrušovského potoka do Zámutovského potoka – dnom doliny Zámutovského potoka nadol – bus zastávka Zámutov, Bilikova chata – bus zastávka Zámutov, Pri točni
Dĺžka, prevýšenie:	8,8 km, prevýšenie 190 m
Čas prechodu:	4 h
Počet zastávok:	15
Náročnosť:	nenáročná trasa

Zameranie chodníka: lesnícke, prírodovedné, ochranárske, historické

Typ chodníka: samoobslužný, okružný, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Chodník je prepojený na žltú značku.

Rok otvorenia: 2012

Textový sprievodca: nie je; informačný leták Lesov SR, š. p. > .PDF

Kontakt: Lesy SR, š. p., Odštepný závod Vranov nad Topľou, Čemernianska 136, 093 03 Vranov nad Topľou, tel. 057 / 4423 769; Obecný úrad Zámutov, Zámutov 434, 094 15 Zámutov, tel. 057 / 4496 301

Aktuálny stav: Chodník je v dobrom stave a udržiavaný (2021).

Poznámky: (1) Za zastávkou 5 je možnosť skrátenia trasy dvoma krátkymi okruhmi s dĺžkami 3,5 a 4,5 km (pozri obr. s plánom). (2) Druhá časť trasy medzi zastávkami 10 a 15 – asfaltová lesná cesta (3,4 km) – je zjazdná aj na bicykli, kolieskových korčuliach, invalidnom vozíku či s kočíkom. (3) Od poslednej zastávky (15) je to do východiska ulicou so žltou turistickou značkou (k východu) 920 m. (4) Náučný chodník a podobne aj blízky Oddychovo-náučný okruh Bučí laz z Juskovej Vole vedú sčasti po telese bývalej úzkorozchodnej lesnej železnice (pozri heslo Zámutovská kolejka nižšie).

Jazykové okienko: V názve náučného chodníka ponechávame neštandardizovanú odvodeninu z názvu obce Zámutov („zamutovská“) podľa jej uvedenia na informačných paneloch v teréne.

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie.

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Zámutov. Obec na západ od Vranova nad Topľou vo výbežku Východoslovenskej pahorkatiny do Slanských vrchov na Zámutovskom potoku. Prvá písomná zmienka je z roku 1402. Do roku 1523 patrila panstvu hradu Čičva – Rozgoňovcom. Obec bola centrom roľníckych nepokojov v rokoch 1830 – 1831 (sedliacke povstanie na Zemplíne). V roku 1715 sa tu spomína pivovar, v 18. storočí tu vyrábali kosy a iné hospodárske náradie, v chotári sa ťažila železná ruda, hnedé uhlie, v majeri bol liehovar, na úpätí vrchu Železná severne nad obcou založili vinice. Obyvateľstvo sa zaoberalo okrem poľnohospodárstva aj drevorubačstvom, pálením drevného uhlia, výrobou prútených košíkov a metiel, na Zámutovskom potoku boli dva menšie mlyny. Okrem ťažby dreva hlboké lesy slúžili ako rozsiahly poľovný revír, ktorý postupne vlastnili Drughetovci, Almássyovci, Forgáchovci, Keczerovci, Shirmayovci, rodina Coudenhove-Kalergi. Gróf Heinrich Coudenhove-Kalergi dal v roku 1905 vybudovať lesnú železnicu na zvoz dreva, vedúcu z Vranova nad Topľou do lesov západne od obce, využívanú neskôr aj na iné účely (viac v hesle Zámutovská kolejka nižšie). Posledným majiteľom bol v rokoch 1910 – 1919 poľsko-nemecký priemyselník Emil von Scheibler. Na mieste jeho loveckého zámočku na Blatinách na úpätí Bartákovej (412 m n. m.) na západnom okraji obce, vybudovaného v rokoch 1911 – 1916 a vyhoretého cez vojnu v roku 1944, bolo v roku 1962 zriadené oblúkové brokové „strelište“ – v súčasnosti moderná lovecká strelnica, na ktorej sa konajú strelecké súťaže. Hospodárske budovy boli obnovené, v jednej z nich sídli lesná správa a v horárni Lipová sa nachádza lesnícke a poľovnícke múzeum. V centre obce stojí rímskokatolícky kostol Ružencovej Panny Márie (z roku 1912 s neskoršími dostavbami), neogotický evanjelický a. v. kostol (1920, 1988 prístavba sakristie) a gréckokatolícky chrám Ochrany Presvätej Bohorodičky (1969).

Zámutovská kolejka. Zaniknutá lesná železnica na východnej strane Slanských vrchov budovaná postupne v rokoch 1905 – 1914 s rozchodom 760 mm pôvodne s parnou prevádzkou na trase Čemerné – Zámutov – Ráztoky. Úzkokoľajka s dĺžkou 18,2 km vychádzala od železničnej stanice v obci Čemerné, dnešnej stanice Vranov nad Topľou predmestie. Viedla dolinami Lomnice a Zámutovského potoka s dvoma krátkymi odbočkami – 3 km dlhou do doliny Medvedieho potoka a z nej 0,4 km dlhou do doliny Košiarneho potoka. Končila v hornej časti povodia Zámutovského potoka v masíve Šimonky (1 092 m n. m.) v lokalite Ráztoka. V roku 1934 sa po vyťažení dreva v dosahu trate prevádzka na trati zastavila. V rokoch 1938 – 1939 sa po nej, ako súčasti kurióznej náhrady za nefunkčnú železničnú trať Košice – Michaľany, plánovala a vo februári – marci 1939 aj krátko fungovala nákladná preprava vojenského materiálu, a to po trase lesnej železnice Prešov – Zlatá Baňa – Stavenie, cez masív Dubníka novou lanovkou a ďalej zámutovskou lesnou železnicou do Vranova nad Topľou (v oblasti sa riadna železničná spojnica, trať Prešov – Strážske, vybudovala až v roku 1943). Po druhej svetovej vojne bola prevádzka pre ťažbu dreva na skrátenej trati obnovená, celkom zanikla v roku 1957 s nástupom automobilovej dopravy. V teréne dodnes vidno viac pozostatkov železnice (oporná stena pri Vechci, teleso trate – sčasti ho využíva lesná cesta ako aj trasy dvoch náučných chodníkov –, podvaly, násyp, torzá mostov či rampy).

Rozhľadňa Bartáková. Jednoduchá drevená vyhliadková veža na zväčša zalesnenom plochom vrchole Bartákovej (412 m n. m.) vo východnej časti Slanských vrchov západne nad Zámutovom. Poskytuje výhľad k severozápadu na časť Slanských vrchov. Prístupná zo Zámutova po náučnom chodníku ako jedna z jeho zastávok.

Prírodná rezervácia Zámutovské skaly. Chránené územie v severovýchodnej časti Slanských vrchov na západ od Vranova nad Topľou vyhlásené v dvoch areáloch v roku 1980 na ochranu andezitových bralných foriem reliéfu, reliktných teplomilných rastlinných spoločenstiev a spoločenstiev sutinových javorín Slanských vrchov. Skalné útvary sa rozkladajú na dvoch bočných chrbtoch – Jaseňový (východná časť) a Čulkov (západná časť) –, oddelených potokom Čaklovec. Bralá tvoria neprístupné izolované vežičky, ako aj 10 m vysoké skalné steny. V bylinnom stupni tu rastú vzácne reliktné druhy (áron alpínsky, tarica skalná, murovník lekársky, mesačnica trváca, kostrava horská a i). Z brál sú pekné výhľady na hlavný hrebeň Slanských vrchov (od Dubníka po Makovicu), ako aj na okolie Zámutova a Východoslovenskú nížinu. Je súčasťou väčších chránených území: chráneného vtáčieho územia Slanské vrchy a územia európskeho významu Šimonka (obe patria do sústavy Natura 2000).

Prírodná rezervácia Zámutovská jelšina. Chránené územie v severovýchodnej časti Slanských vrchov na západ od Vranova nad Topľou vyhlásené v roku 1981 na ochranu lesných slatinno-jelšových spoločenstiev Slanských vrchov. Je súčasťou väčších chránených území: chráneného vtáčieho územia Slanské vrchy a územia európskeho významu Šimonka (obe patria do sústavy Natura 2000).

Východoslovenská pahorkatina. Úzky geomorfologický celok lemujúci zo západnej a severnej strany Východoslovenskú rovinu, s ktorou na juhovýchode Slovenska tvorí geomorfologickú oblasť Východoslovenská nížina a do ktorej lalokovito vniká svojimi výbežkami. Siaha od slovensko-maďarskej štátnej hranice pri Čerhove k Vranovu nad Topľou a severným okolím Michaloviec a Sobraniec prechádza k slovensko-ukrajinskej štátnej hranici. Susediacimi geomorfologickými celkami okrem Východoslovenskej roviny sú na juhu Zemplínske vrchy, na západe Slanské vrchy a na severe Beskydské predhorie a Vihorlatské vrchy. Ide o zvyšok neogénneho povrchu (morské a jazerné íly, štrky) na okraji tektonickej zníženiny Veľkej Dunajskej kotliny rozčlenený vodnými tokmi, stekajúcimi z okolitých pohorí, okolo ktorých sú zachované ich v pleistocéne uložené náplavové kužele (hlinité štrky) a riečne terasy (štrkopiesky) a úzke pásy holocénnych nív (prevažne hliny). Časti neogénneho podložia sú prekryté pleistocénnymi nánosmi spraší a naviatych pieskov. V najvýchodnejšej časti pahorkatinu budujú popri eolických a proluviálnych sedimentoch najmä neogénne andezity kontaktu Vihorlatských vrchov. Reliéf je prevažne pahorkatinný, na východe na andezitoch – kde aj kulminuje (Dúbravka 397 m n. m.) –, až podvrchovinný, mierne až stredne zvlnený so širokými plochými chrbtami. Rovinný reliéf je na širších nivách hlavných vodných tokov (Topľa, Ondava, Laborec). V silno zamočiarenom území pod južným úpätím Vihorlatských vrchov, zvanom Podvihorlatské blatá, bola v rokoch 1961 – 1965 vybudovaná Zemplínska šírava, plochou druhá najväčšia vodná nádrž na Slovensku, slúžiaca na zavlažovanie, ochranu pred povodňami, ako vodný zdroj pre priemysel a rekreačné účely. Táto pahorkatina má monotónnejšiu vegetačnú pokrývku ako ostatné pahorkatiny na Slovensku. Prevažujúcu ornú pôdu striedajú dubovo-hrabové lesné spoločenstvá, pozdĺž vodných tokov rastú vŕbovo-topoľové lužné lesy. Svojou teplou a prevažne mierne suchou klímou je územie vhodné na pestovanie viniča a tvorí Východoslovenskú vinohradnícku oblasť.

Slanské vrchy. Mohutné, prevažne zalesnené pohorie na východnom Slovensku s pretiahnutým pôdorysom severo-južného smeru, dlhé asi 50 km s max. šírkou okolo 15 km, zužujúce sa na dvoch miestach – v oblasti Dargovského priesmyku a Slanského sedla – len na 1 – 2 km. Zaberá územie medzi Vyšnou Šebastovou, Herľanmi, Skárošom, Kazimírom, Zámutovom a Okružnou. Južné, asi 28 km dlhé ohraničenie pohoria (medzi Skárošom a Kazimírom) tvorí slovensko-maďarská štátna hranica, za ktorou pokračuje ešte v dĺžke zhruba 10 km ako Szalánci-hegység. Pohorie s hrasťovou štruktúrou, vyzdvihnuté pozdĺž severo-južných okrajových zlomov, budujú v prevažnej miere neogénne andezity a ich pyroklastiká, len ojedinele v južnej časti dacity. Priečne zlomy pohorie členia na nerovnako vyzdvihnuté časti – podcelky –, z ktorých najvyšším je Šimonka (1 092 m n. m.) na severe pohoria. V strednej časti sú na niekoľkých miestach obnažené intrúzie dioritového porfyritu. Odrazom stratovulkanickej a mladšej hrasťovej stavby je silno členitý hornatinový reliéf so skalnými hrebeňmi a bralami na vyvetrávajúcich lávových prúdoch a s odlesnenými kotlinkami (Zlatobanská, Lúčinská, Banská) a brázdami (Salašská) s hladko modelovaným reliéfom na komplexoch relatívne menej odolných tufov. Pre uvedené horninové kombinácie a členitý reliéf je typický výskyt zosuvov. V najužších častiach na juhu pohorie križujú dopravné komunikácie medzinárodného významu – Dargovským priesmykom (473 m n. m.) vedie cesta I. triedy 19 z Košíc na slovensko-ukrajinskú hranicu vo Vyšnom Nemeckom a Slanským sedlom (312 m n. m.) prechádza viackoľajná železničná trať 190 Košice – Čierna nad Tisou.