---

Zameranie chodníka: technické, prírodovedné, kultúrno-historické, ochranárske

Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, cyklistický, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Cyklochodník je prepojený s viacerými turistickými značkami, resp. inými cyklotrasami.

Rok otvorenia: 2016

Aktuálny stav: Informačné panely sú v dobrom stave.

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: Korytnická železnica, Stanica Zápalkáreň, Ulica Šoltésovej, 034 01 Ružomberok, tel. 0948  262 514

Poznámky: (1) Náučný chodník, resp. náučná cyklotrasa bola vybudovaná primárne pre cyklistov. (2) Asi tretina trasy vedie po asfaltovom povrchu na telese trate zrušenej železnice z Ružomberka do Korytnice. (3) K východisku trasy premáva počas letnej turistickej sezóny historický vlak po asi 3 km dlhom zvyšku trate zrušenej železnice zo stanice v Ružomberku s jednou ďalšou zastávkou – Ružomberok, Malé nádražie (viac info, aktuálny cestovný poriadok > na stránke Korytnickej železnice). 

Upozornenie: Trasa niekoľkokrát križuje dopravne frekventovanú cestu 1. triedy č. 59 – na týchto miestach treba dbať na mimoriadnu opatrnosť!

 

Využiteľnosť pre školy

Náučná cyklotrasa nie je vhodná na terénne vyučovanie.

 

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Ružomberok. Okresné mesto na západe Liptovskej kotliny pri jej kontakte s Veľkou Fatrou v ústiach Revúcej a Likavky do Váhu, centrum dolného Liptova. Prvá písomná zmienka je z roku 1233. Mestské výsady získal v roku 1318. Na významnej križovatke soľných ciest sa vyvíjal v obchodno-trhovo-remeselnícke centrum s poľnohospodárskym, drevárskym a ovčiarskym zamestnaním obyvateľstva. Po vybudovaní Košicko-bohumínskej železnice (1871) sa vyvíjal priemysel, najmä papierenský, textilný, drevospracujúci, založená bola aj tehelňa, bryndziareň a zápalkáreň. Na začiatku 20. storočia bol podľa počtu obyvateľstva najväčším slovenským mestom a tiež centrom slovenského politického diania. V tragickej udalosti v Černovej (1907), ako dôsledku národnostného útlaku, zahynuli po streľbe žandárov 15 nevinní civilisti. V meste pôsobil kňaz a národovec Andrej Hlinka. K pamiatkam patrí o. i. rímskokatolícky, pôvodne gotický, Kostol sv. Ondreja z 13./14. storočia, opevnený v 15. storočí, neorománsky prestavaný (1903), s výmaľbou od Jozefa Hanulu a vitrážami od Ľudovíta Fullu, evanjelický kostol – trojloďová modernistická stavba s prvkami rondokubizmu (1926) s oltárnym obrazom P. M. Bohúňa –, podhorská osada a miestna časť Vlkolínec – pamiatková rezervácia ľudovej architektúry zapísaná do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO (viac v hesle nižšie). Neďaleko Liptovského múzea od roku 1969 sídli v budove podľa projektu arch. Martina Kusého Galéria Ľudovíta Fullu (1902 – 1980), ružomberského rodáka, sprístupňujúca okrem jeho diela i ateliér a obytnú časť domu.

Úzkorozchodná miestna železnica Ružomberok – Korytnica. Úzkorozchodná železničná trať medzi Ružomberkom a Korytnicou, dlhá takmer 24 km, v prevádzke v rokoch 1908 – 1974, tzv. Korytnička, Korýtko. Vybudovaná bola najmä pre dopravu dreva pre závod na spracovanie celulózy v Ružomberku a lepšie sprístupnenie známych kúpeľov v Korytnici. Pôvodne sa dokonca uvažovalo o výstavbe trate s normálnym rozchodom, prepájajúcej Ružomberok s Banskou Bystricou a Lučencom či Štúrovom. Na trati premávali osobné i nákladné vlaky s rýchlosťou do 30 km/h. V súvislosti s rozšírením cesty č. 59, ktorú trať viackrát križovala, a vzrast cestnej dopravy zanikla najprv nákladná preprava (1966) a nakoniec pre zlý technický stav trate bola prevádzka železnice celkom zrušená (1974) a trať zlikvidovaná. Pôvodné teleso trate so zachovanými mostnými objektmi bolo v roku 2016 prebudované na cyklotrasu (náučná cyklotrasa Cyklokorytnička Ružomberok – Korytnica) a na krátkom, asi 3-km úseku (Ružomberok, žel. st. – Ružomberok, Zápalkáreň) miestni nadšenci trať čiastočne sprevádzkovali formou sezónnej turistickej prepravy.

Korytnica-kúpele. Kúpeľná osada, časť obce Liptovská Osada, na západnom okraji Nízkych Tatier západne pod masívom Prašivej (Veľká Chochuľa 1 753 m n. m.). Kúpele, známe už v 16. storočí, sa viažu na vývery studených minerálnych vôd, ktoré sa pre nízky obsah sodíka, optimálny pomer vápnika a horčíka a vysoký obsah železa využívali na liečbu tráviacej sústavy a nedostatku železa. Kúpele sa stali svetoznáme najmä v 19. storočí, kedy miestna minerálna voda získala viaceré významné ocenenia na svetových výstavách. V kúpeľoch sa liečili viaceré súdobé významné osobnosti, napr. cisár František Jozef I., Ľudovít Štúr. V roku 2002 kúpele zanikli, objekty sú opustené a chátrajú. V posledných rokoch boli pramene Vojtech I., Vojtech II., Žofia, Jozef a Anton obnovené a je možný odber vody z nich. Funkčná je i plniareň minerálnej vody.

Vlkolínec. Horská osada na východnom okraji Veľkej Fatry na južných svahoch Sidorova nad lúčnatým sedlom medzi Sidorovom a Horným dielom v nadmorskej výške zhruba 700 – 750 m, miestna časť Ružomberka. Prvá priama písomná zmienka o ňom ako jednej z „ulíc“ Ružomberka pochádza z roku 1461. Osadu založili v druhej polovici 14. storočia pravdepodobne obyvatelia blízkeho Bieleho Potoka. Bola súčasťou hradného panstva Likavského hradu. Obyvatelia sa živili okrem poľnohospodárstva najmä chovom oviec a dobytka, včelárstvom, výrobou syrov a bryndze, drevorubačstvom, uhliarstvom a výrobou šindľov. Dosiaľ je osada trvalo obývaná, zachovaná je takmer nenarušená zástavba zrubových domov uprostred mozaiky políčok, lúk so senníkmi a lesov vo svahovitom horskom teréne. Vďaka svojej výnimočnosti (aj celosvetového rangu) a zachovalosti je od roku 1977 pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry a od roku 1993 kultúrnou lokalitou Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. V niektorých objektoch sú expozície (vstupenky v expozícii alebo na parkovisku pod osadou).

Prírodná pamiatka Vlčia skala. Chránené územie pri východnom okraji Veľkej Fatry južne od Ružomberka-Vlkolínca vyhlásené v pravom svahu Trlenskej doliny v roku 1952 na ochranu skalnej terasy budovanej pevnými doskovými skrasovatenými travertínmi. Travertínové útvary tu vznikli v pleistocéne v zóne križovatky zlomov. V masíve sa nachádza viacero prírodných jaskyniek. V travertíne sú voľným okom viditeľné časti rastlín (listy) i bezstavovcov. V stene terasy je antropogénna lurdská jaskyňa s odpočinkovým miestom.

Prírodná pamiatka Jazierske travetríny. Chránené územie na východnom okraji Veľkej Fatry južne od Ružomberka-Bieleho Potoka v lokalite Jazierce vyhlásené v roku 1952 na ochranu travertínovej terasy, asi 30 m hrubej, s menšími terasami dnes už zaniknutých jazierok, kaskádami a drobnými jaskynkami. Masívny výskyt travertínu sa tiahne ďalej južným smerom pozdĺž okrajových tektonických línií (zlomov) Veľkej Fatry aj mimo územia pamiatky a buduje úpätnú časť svahu proti toku Revúcej smerom na Podsuchú po ľavej strane doliny.

Veľká Fatra.

Národný park Nízke Tatry (NAPANT). Druhý najväčší národný park Slovenska s rozlohou (bez ochranného pásma) bezmála dosahujúcou rozlohu najväčšieho – Tatranského – národného parku. Bol vyhlásený v roku 1978 v dvoch izolovaných avšak na dvoch miestach sa stýkajúcich areáloch, a to v ústrednej časti a na severných rázsochách Ďumbierskych Tatier a najvýchodnejšej časti Starohorských vrchov (západná časť) a v ústrednej časti a na severných rázsochách Kráľovohoľských Tatier (východná časť). Mohutná klenbohrásť Nízkych Tatier, pretiahnutá západo-východným smerom, dlhá vzdušnou čiarou 60 – 75 km, presahuje vo veľkej svojej časti hornú hranicu lesa (zníženú človekom) a Ďumbierom dosahuje nadmorskú výšku 2 046 m. Centrálnu a južnú časť tohto jadrového pohoria budujú prevažne kryštalické bridlice a granitoidné horniny a severné rázsochy ako aj Starohorské vrchy na území národného parku najmä vápence, dolomity, pieskovce, ílovité a piesčité bridlice. Na rozsiahlych vápencových územiach sa vyvinul kras – spomedzi dvanástich vyčlenených nízkotatranských krasových území sú azda najpopulárnejšími Kras Demänovskej doliny (s Demänovským jaskynným systémom, vyše 43 km dlhým), Kras Jánskej doliny (s najhlbšou jaskyňou na Slovensku – Systém Hipmanových jaskýň – s hĺbkou 499 m) či Ďumbiersky vysokohorský kras (s Jaskyňou mŕtvych netopierov, vyše 21 km dlhou). Asi 70 % územia parku zaberajú lesy, ktoré sú aktuálne postihnuté na mnohých miestach zvýšenou neplánovanou ťažbou spôsobenou rôznymi príčinami (vetrové či lykožrútové kalamity), vyplývajúcimi z narušenej ekologickej stability porastov ako dôsledku nepriaznivého stavu lesov (neprirodzená štruktúra, meniace sa prírodné podmienky, turizmus, chyby v obhospodarovaní). Najvyššie územia národného parku zaberajú okrem skalných vrcholov a chrbtov pred stáročiami odlesnené sekundárne lúky a pasienky (hole). Horskú flóru zastupujú napr. zvonček maličký, horec Clusiov, stokráska Micheliho, poniklec slovenský či metluška krivoľaká, z fauny tu žije o. i. medveď, rys, vlk, svišť i vysadený kamzík vrchovský tatranský, vzácny hrabáč tatranský a hrabáč snežný. Vtáky reprezentuje orol skalný, orol krikľavý, včelár obyčajný, hlucháň hôrny, tetrov hoľniak. Na území národného parku je viacero území európskeho významu a prekrýva ho chránené vtáčie územie Nízke Tatry (s výnimkou areálov lyžiarskych stredísk v masíve Chopku), ktoré sú súčasťou sústavy Natura 2000; v krasovej časti Demänovskej doliny je vyhlásená ramsarská lokalita Jaskyne Demänovskej doliny.

 

Názvy informačných panelov

1. Ružomberok / Zápalkáreň
2. Biely Potok
3. Jazierce
4. Podsuchá
5. Liptovská Osada
6. Patočiny
7. Korytnica Kúpele

Informačné panely v teréne nie sú číslované.