Kraj:	Banskobystrický
Okres:	Lučenec
Geomorfologická jednotka:	Cerová vrchovina
Geologická jednotka:	sopečné pohorie
Chránené územia:	žiadne
Prístup:	bus Fiľakovo, autobusová stanica / vlak Fiľakovo, zastávka a pešo asi 300, resp. 400 m po zelenej turistickej značke k juhozápadu
Východisko:	Fiľakovo, vstup do Fiľakovského hradu
Trasa:	Fiľakovo: v rámci areálu Fiľakovského hradu
Dĺžka, prevýšenie:	300 m, prevýšenie 40 m
Čas prechodu:	0,5 h
Počet zastávok:	5
Náročnosť:	nenáročná trasa

Zameranie chodníka: prírodovedné, geovedné, archeologické, kultúrno-historické

Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, letný

Nadväznosť na turistickú značku: Neďaleko končí červeno značená magistrála Cesta Márie Széchy.

Rok otvorenia: 1999, 2018 obnova

Aktuálny stav: Informačné panely sú v dobrom stave

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: Hradné múzeum vo Fiľakove, Hlavná 14, 986 01 Fiľakovo, tel. 047 / 4382 017

Poznámky: (1) Texty na informačných paneloch sú v slovenčine, maďarčine a angličtine. (2) Na informačných paneloch nie je uvedený žiaden názov náučného chodníka, pre účely našej databázy sme vytvorili vlastný na odlíšenie druhého fiľakovského náučného chodníka Mestský park Fiľakovo. (3) V areáli hradu okrem náučného chodníka je možné navštíviť v Bebekovej bašte historickú a prírodovednú expozíciu Hradného múzea.

Upozornenie: Areál zrúcaniny Fiľakovského hradu s múzeom a náučným chodníkom je pre verejnosť prístupný od 15. marca do 15. novembra a vstup je spoplatnený.

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie a aj ako exkurzná lokalita.

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Fiľakovo. Mesto na južnom Slovensku juhovýchodne od Lučenca v severnej časti Cerovej vrchoviny na nive a sprašou prikrytých riečnych terasách potoka Belina, ktoré geologicky „spestrujú“ nápadné vyvýšeniny z tufov a lapilových tufov zvyškov dvoch maarov – výbušných sopiek – (Červený vrch, 249 m n. m., Vyhliadka, Fiľakovský hradný vrch). Mesto vzniklo na mieste staršieho osídlenia na začiatku 11. storočia, v 12. storočí na hradnom vrchu stálo opevnenie – prvá písomná zmienka o ňom je z roku 1242. Fiľakovský hrad v roku 1553 ovládli Turci a do roku 1593 bol sídlom administratívnej jednotky Osmanskej ríše – fiľakovského sandžaku. Rozvoj mesta v 19. storočí začal s vybudovaním jednej z prvých železničných tratí v Rakúsko-Uhorsku v roku 1871, prepájajúcej cez Fiľakovo Budapešť a Zvolen, a so vznikom priemyslu (smaltovňa, tehelňa). Medzi najvýznamnejšie pamiatky popri hrade (viac v hesle nižšie) patrí súbor farského kostola Nanebovstúpenia Panny Márie a františkánskeho kláštora, budovaný od roku 1694, barokovo prestavaný v roku 1728, a secesná radnica z roku 1912. V meste je niekoľko kaštieľov a kúrií, napr. barokový kaštieľ rodiny Berchtoldovcov (1830), dnes gymnázium, na okraji mestského parku, založeného v druhej polovici 19. storočia na mieste bývalých tureckých záhrad. Býval ohradený múrom a slúžil ako malá obora pre jeleniu a srnčiu zver, v súčasnosti je verejnosti voľne prístupný. Pamiatkou je i historická budova mestskej reduty Vigada (Vigadó) z roku 1900 (po roku 1940 meštianskej školy) s eklektickou fasádou, kde sídli mestská knižnica a mestské vlastivedné múzeum (obe sú organizačnými zložkami Hradného múzea vo Fiľakove). Jeho stála expozícia Od fiľakovskej palmy k svetoznámemu kohútovi predstavuje dejiny mesta od zničenia hradu v roku 1682 po 60. roky 20. storočia, a to prostredníctvom hnuteľných kultúrnych pamiatok šľachty a remeselníkov, kultúrneho dedičstva katolíckeho obyvateľstva, ľudového umenia maďarskej etnografickej skupiny Palócov, žijúcej aj na území severného Novohradu a juhozápadného Gemera, a špeciálnou expozíciou venovanou industrializácii mesta a zvlášť bývalej miestnej smaltovni. Väčšina obyvateľstva mesta je maďarskej národnosti.

Fiľakovský hrad. Zrúcanina hradu v centre Fiľakova na vulkanickej vyvýšenine čnejúcej z ľavostrannej nivy Beliny (pozri heslo Fiľakovský hradný vrch). Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1242, archeologické nálezy však dokazujú osídlenie jeho priestoru už v medenej dobe. Jadrom hradu bola pôvodne štvorboká veža vybudovaná v 12. storočí. Striedajúci sa majitelia pôvodne kráľovského hradu (Čákovci, Bebekovci, Perényiovci, Koháryovci, Coburgovci) ho postupne rozširovali a spevňovali. V časoch tureckého ohrozenia bol zásadne prebudovaný na mohutnú renesančnú pevnosť (1551) – na nárožiach opevnenia boli vybudované dve päťhranné bašty. Napriek tomu hrad v roku 1554 Turci dobyli a 39 rokov z neho spravovali fiľakovský sandžak – veľkú časť južného Slovenska, ako súčasť Osmanskej ríše. Cisárske vojská ho od Turkov dobyli naspäť v roku 1593, vystriedalo sa na ňom niekoľko veliteľov. Za protihabsburských povstaní za výdatnej pomoci Turkov hrad dobyli vojská Imricha Tökoliho, ktorého tu sultán vyhlásil za uhorského kráľa. Mesto bolo zničené a vyhoretý hrad je odvtedy v ruinách. Od roku 2008 je zrekonštruovaná päťboká štvorpodlažná Bebekova bašta (veža) sídlom Hradného múzea vo Fiľakove a poskytuje vo veži i 25 a 65 m dlhých podzemných chodbách, vytesaných v hradnej skale, viaceré stále expozície (historické, paleontologickú, etnografickú) a príležitostné výstavy.

Fiľakovský hradný vrch (210 m n. m.). Jedna z troch nevysokých vyvýšenín vo Fiľakove, nápadne vystupujúcich z roviny nivy a sprašou prikrytých riečnych terás potoka Belina. Spolu blízkym vyšším Červeným vrchom (249 m n. m.) predstavujú zvyšky obruby dvoch maarov – nízkych explozívnych (výbušných) kráterov so širokým plochým dnom –, ktoré vznikajú kontaktom k povrchu vystupujúcej magmy s podpovrchovými vodami, pričom vznikajúce plyny extrémnym tlakom vymrštia nadložné horniny do vzduchu. Vŕšky budujú pleistocénne (günz – mindel) tufy a lapilové tufy – drobné vulkanické vyvreniny veľkosti hrachu –, v ktorých sa miestami vyskytujú bazaltové bomby s koncentrickou štruktúrou a úlomky vypálených (starších podložných predvulkanických morských) spodnomiocénnych sedimentov s limonitovými kôrami. Úklon vrstiev je orientovaný do stredu bývalého krátera. Zlomami narušená vrstevnatosť a sklzové javy v tufoch svedčia o súčasnom tektonickom nepokoji v čase sopečnej aktivity. So zložitým mladým geologickým vývojom územia súvisí aj výskyt viacerých minerálnych prameňov – zemitých kyseliek (tu zvaných šťavice) – na území mesta. Fiľakovský hradný vrch patrí medzi najvýznamnejšie slovenské lokality medzinárodného Novohrad-Nógrád globálneho geoparku UNESCO (viac v textoch k náučnému chodníku Mestský park Fiľakovo).

Cesta Márie Széchy > pozri Náučný chodník po Ceste Márie Széchy

Cerová vrchovina. Svojrázny geomorfologický celok na južnom Slovensku pri slovensko-maďarskej štátnej hranici – severný výbežok vrchoviny Cserhát z Maďarska – u nás zo severu obklopený Juhoslovenskou kotlinou. Na našom území sa rozkladá medzi Kalondou na západe, Veľkými Dravcami, resp. Ožďanmi na severe a Vlkyňou na východe (a štátnou hranicou na juhu). Pohorie budujú v paleogénno-neogénnom mori sedimentované íly, pieskovce a zlepence, do ktorých po ich tektonickom výzdvihu začiatkom neogénu vnikli andezitové lakolity. Tieto po erózno-denudačnom vypreparovaní tvoria dnešné najvyššie vrchy Karanč (725 m n. m.) a Šiator (660 m n. m.) v okolí Šiatorskej Bukovinky. Na prelome neogénu a kvartéru sa do paleoúdolí vyliali bazaltové lávové prúdy – po ich následnom vypreparovaní z relatívne menej odolných sedimentárnych hornín vznikol inverzný reliéf – na miestach pôvodných údolí sú dnes tiahle ploché chrbty, napr. Mačacia, Belina, Pohanský hrad, Borkút, Chrasť (s dĺžkou až 11 km). V reliéfe tiež nápadne vystupujú vypreparované bazaltové a brekciové výplne sopečných komínov – neky, diatrémy – (Šomoška, Hajnáčsky hradný vrch, Šurice (Soví hrad), Steblová skala) a zvyšky troskových kužeľov (Medvedia výšina, Monosa, Ragáč, Dunivá hora, Veľký Bučeň a Malý Bučeň). Výsledkom špecifického geomorfologického vývoja územia so striedaním sa kontrastných hornín je veľká členitosť reliéfu rôzneho krajinného rázu – vyčlenené sú tu viaceré dielčie vrchoviny (Mučínska, Hajnáčska, Petrovská a Bučenská) a pozdĺž Beliny Fiľakovská brázda. Územie odvodňujú prítoky Suchej, ústiacej do Ipľa, a Ľukavy a Gortvy či priamo Rimavy. Veľká časť územia leží v malých nadmorských výškach (od 160 m), klimaticky tak patrí do teplej mierne suchej až mierne teplej mierne vlhkej oblasti. S tým súvisí značná odlesnenosť (asi tretina plochy). Lesy vytvárajú pestrú mozaiku od lesostepných a rozvoľnených spoločenstiev na skalných lokalitách cez zapojené dubové lesy prevažne na južných až po bučiny na severných expozíciách svahov s hlavnými drevinami dubom cerovým, bukom lesným, dubom zimným a hrabom obyčajným. Vyššie ležiace, lesnatejšie časti pohoria sú Chránenou krajinnou oblasťou Cerová vrchovina.