---

Zameranie chodníka: lesnícke, banícke, historické

Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Chodník vedie čiastočne súbežne so zelenou (v lokalite Rybníček) a žltou turistickou značkou.

Rok otvorenia: 2003 (ako Lesnícky náučný chodník Pece – Čertov kopec), 2018 renovácia

Aktuálny stav: Náučný chodník je v dobrom stave.

Textový sprievodca: nie je; na stránke Lesy SR, š. p., sú verejne prístupné náhľady informačných panelov > .PDF

Kontakt: Lesy SR, š. p., Odštepný závod Smolenice, Lesná správa Pezinok, Malacká cesta 6052/61B, 902 01  Pezinok

Poznámka: Náučný chodník vedie po spevnenej lesnej komunikácii.

 

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie.

 

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Pezinok. Mesto s významnou baníckou históriou a vinohradníckou tradíciou na styku Podunajskej roviny, Podunajskej pahorkatiny a Malých Karpát severovýchodne od Bratislavy s mnohými kostolmi, Malokarpatským múzeom, vinárskym podnikom a viechami. Po prvý raz sa spomína v roku 1208 ako majetok Bratislavského hradu. Postupne sa vyvíjal v područí svätojurských grófov a neskôr pezinského panstva, až kým sa v roku 1647 nestal slobodným kráľovským mestom. Po príchode Nemcov v 16. a 17. storočí nastal v meste stavebný a spoločenský rozmach. S rozvíjajúcim sa baníctvom a vinohradníctvom prosperovali aj viaceré remeslá, zakladali sa cechy a manufaktúry. V 18. a 19. storočí tu pracovala papiereň a tehelňa, pričom územie nad Pezinkom bolo významnou banskou oblasťou.

Pezinský hrad (tiež Starý zámok II. pri Pezinku). Nevýrazné doklady existencie strážneho drevozemného hrádku, objavené len v roku 2001, na skalnatom hrebienku čiastočne zničené kameňolomom na konci dlhej juhovýchodnej rázsochy Čmeľka – vrchu v hlavnom malokarpatskom chrbáte medzi Pezinkom a Pernekom. Hrádok na úzkej vápencovo-dolomitickej ostrohe so strmými svahmi nad ústím Sedláčkovho jarku do Blatiny, dnes bez prístupovej cesty, kontroloval v 13. – 14. storočí ich dolinami vedúce obchodné cesty regionálneho významu spájajúce Podunajsko a Záhorie a zrejme aj oblasti ranej banskej ťažby vo vnútri malokarpatských dolín nad Pezinkom.

Blatina. Vodný tok, dlhý asi 15 km, prameniaci na južnom svahu Čertovho kopca v Malých Karpatoch severne od Pezinka zhruba vo výške 630 m n. m., tečúci Hrubou dolinou do Podunajskej nížiny a pretekajúci cez Cajlu a západný okraj Pezinka. Končí severozápadne od Slovenského Grobu umelým ústím do Viničnianskeho kanála (vo výške 136 m n. m.). Týmto sútokom začína Šúrsky kanál. Jej prítokmi sú Vidlárová a Sedláčkov jarok. Pôvodné pokračovanie jej toku južne od Viničnianskeho a Šúrskeho kanála naznačuje (neskôr zregulovaný) tok Starej Blatiny, ústiacej do Čiernej vody pri severovýchodnom okraji Šúru.

Pezinské zlaté baníctvo. Viaže sa k dvom obdobiam. Prvé bolo stredoveké dobývanie, povolené v roku 1339 kráľom Karolom Róbertom. Predstavovalo ryžovanie v potokoch a dobývanie na miestach, kde zlaté žily vychádzali na povrch. Druhé obdobie súviselo s oživením ťažby zlata Jozefom Entzlerom v 18. storočí. Jeho ťažiarstvo s názvom Mariana, Terézia a Jozef vykonávalo banské práce v starých štôlňach v lokalite Altstadt (pezinskom Starom Meste). Ťažba zlata tu nebola veľmi významná. Za celú históriu baníctva sa v Pezinku vyťažilo len toľko zlata, koľko za jeden rok v inej bani v Hodruši. Okrem zlata sa v okolí Pezinka ťažil pyrit a antimonit. Ťažba pyritu sa začala na prelome 18. a 19. storočia (banské pole Ferdinand-Karol). Pyrit bol základnou surovinou na výrobu síry a kyseliny sírovej. V Pezinku bola vďaka ťažbe v polovici 19. storočia postavená prvá továreň na výrobu kyseliny sírovej v Uhorsku. Na ložisku sa ešte v 50. rokoch 20. storočia vykonávali banské práce. V roku 1906 bola v Pezinku daná do prevádzky prvá flotačná úpravňa antimónovej rudy v Rakúsko-Uhorsku. Spracovanie rudy pozostávalo z viacerých procesov. Konečným produktom bol antimónový koncentrát, ktorý sa ďalej spracovával v Kovohutách Vajsková. Poslednú baňu v Pezinku zavreli v roku 1992 a v súčasnosti sa dobývacie priestory rekultivujú.

Kremenec (hornina). Pozri v textoch k Modranskému banskému náučnému chodníku

Chránená krajinná oblasť Malé Karpaty. Chránené územie vyhlásené v roku 1976 v troch izolovaných areáloch na väčšine územia jadrového pohoria Malé Karpaty medzi Devínom a Novým Mestom nad Váhom na juhozápadnom Slovensku. Horské územie – väčšinou náhle sa dvíhajúce z oboch susediacich nížin – s nadmorskými výškami kulminujúcimi vrchom Záruby (768 m) nad Smolenicami budujú najmä žuly, vápence, kremence, fylity a amfibolity. Nachádza sa tu osem krasových oblastí s približne 300 jaskyňami, z ktorých je jediná sprístupnená so sprievodcom (Driny) a dve neveľké (Deravá skala a Veľká pec) sú verejnosti voľne prístupné. Podstatnú časť pokrývajú listnaté lesy s bukom, dubom či hrabom, na skeletnatých podložiach tiež jaseňom, javorom horským a lipou. Miestami sa vyskytuje nepôvodný gaštan jedlý, borovica čierna, teplo- a suchomilné travinno-bylinné porasty, skalné a sutinové spoločenstvá, vzácne i rašeliniská a slatiny. Najvyššie časti najmä na obalových a príkrovových štruktúrach ako aj krasové areály sú turisticky veľmi atraktívne a frekventované. V rámci oblasti leží takmer dvadsať rôzne veľkých území európskeho významu (najrozsiahlejšie sú: Devínske Karpaty, Homoľské Karpaty, Kuchynská hornatina a Biele hory) a dva veľké areály z nej zaberá chránené vtáčie územie Malé Karpaty (obe kategórie sú súčasťou sústavy Natura 2000).

 

Názvy informačných panelov

0. Lesy Slovenskej republiky, š. p. (úvodný panel)
1. Lokalita Pezinský hrad
2. Lokalita Rybníček
3. Hrubý Ostrý Rybníček
4. Pod Čertovým kopcom