Kraj:	Prešovský
Okres:	Stará Ľubovňa
Geomorfologické jednotky:	Spišská Magura a Pieniny
Geologické jednotky:	vnútrokarpatský flyš a bradlové pásmo
Chránené územie:	Pieninský národný park
Prístup:	bus Veľký Lipník, obecný úrad
Východisko:	Veľký Lipník, pred obecným úradom
Trasa:	Veľký Lipník: centrum – Nižný koniec – Vyšný koniec – centrum – Lesnické sedlo (715 m n. m.)
Dĺžka, prevýšenie:	4,5 km, prevýšenie 170 m
Čas prechodu:	1,5 h
Počet zastávok:	7
Náročnosť:	nenáročná trasa

Zameranie chodníka: prírodovedné, historické, kultúrne

Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: čiastočne s červenou turistickou značkou

Rok otvorenia: 2020?

Aktuálny stav: Informačné panely sú v dobrom stave (2023).

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: Obecný úrad Veľký Lipník, Veľký Lipník 283, 065 33 Veľký Lipník, tel. 052 / 4282 121

Poznámka: Trasa náučného chodníka končí v Lesnickom sedle, ktorým prechádza dlhšia z dvoch trás Náučného chodníka horských záchranárov.

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie v obmedzenej miere.

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Veľký Lipník. Obec na severnom Slovensku blízko slovensko-poľskej štátnej hranice na styku Spišskej Magury a Pienin v doline Lipníka a Šoltysy, jeho ľavostranného prítoku. Založená bola na konci 13. storočia počas nemeckej kolonizácie, kedy sem prišli Rusíni a Nemci, prvá písomná zmienka pochádza z roku 1338. V 16. storočí pribudlo rusínske obyvateľstvo aj počas valašskej kolonizácie. Obyvatelia sa zaoberalo roľníctvom, chovom dobytka, pastierstvom, neskôr aj remeslami (ručným tkaním kobercov, výrobou a farbením plátna a súkna a drotárstvom). Na prelome 19. a 20. storočia obec postihla silná vlna vysťahovalectva, najmä do USA a Kanady. V obci sa nachádza barokový gréckokatolícky chrám sv. Michala archanjela postavený na mieste pôvodného dreveného kostola v rokoch 1785 – 1794 s ikonostasom zo začiatku 20. storočia.

Haligovské skaly. Komplex silno skalnatých vrchov v západnej časti Pienin na ich okraji nad Haligovcami dosahujúcich 700 – 860 m n. m. budovaných najmä kriedovými vápencami a dolomitmi bradlového pásma. Selektívnou eróziou v rôznych typoch silne tektonicky porušených hornín vznikli skalné veže a skalné okná. Územie je silne skrasovatené, okrem povrchových foriem sú tu vyvinuté aj jaskyne, z ktorých najvýznamnejšou je národná prírodná pamiatka Aksamitka, najväčšia jaskyňa bradlového pásma. Kvapľová výzdoba tejto 335 m dlhej a 18 m hlbokej zlomovo-koróznej jaskyne, lokálne zvanej Mlečna džura, je značne poškodená. Okrem hojných archeologických a paleontologických nálezov je zaujímavá tiež početnými kolóniami netopierov. Územie skál s výskytom vzácnych druhov flóry a fauny je zónou A Pieninského národného parku (niekdajšia národná prírodná rezervácia Haligovské skaly).

Národná kultúrna pamiatka Kláštor kartuziánov (Červený kláštor) a Prielom Dunajca > Náučný chodník Prielom Dunajca

Spišská Magura. Masívne pohorie oválneho pôdorysu medzi Ždiarom, Lendakom, Vyšnými Ružbachmi, Červeným Kláštorom a Osturňou, susediace na juhu s Podtatranskou brázdou, Tatrami a Podtatranskou kotlinou, na východe s Levočskými vrchmi, Spišsko-šarišským medzihorím a Pieninami a na severozápade štátnou hranicou s Poľskom (tam Pieniny a Podhale). Ide o flyšom – paleogénnymi pieskovcami a ílovcami – budovanú tektonicky vyzdvihnutú kryhu, z juhu ohraničenú strmými svahmi s krátkymi dolinami. Prejazdné lúčno-lesné Magurské sedlo (949 m n. m.) delí pohorie na dve podobné časti. Najvyšším vrchom je Repisko (1 259 m n. m.) na západnom okraji horstva severozápadne nad Ždiarom. Vo východnej časti, v severnom a východnom okolí Vyšných Ružbách, vystupujú spod flyša ako ostrov mezozoické horniny, napr. vápence, dolomity, zlepence, kremence, brekcie, pieskovce. V mieste križovania zlomov na juhovýchodnom okraji tohto tektonického okna vznikli pri minerálnych prameňoch mohutné uloženiny travertínu a penovca, vytvárajúce travertínové terasy, kopy, krátery (jeden s jazerom, niekoľko suchých). Mnohé predovšetkým hydrouhličitano-síranové, vápenato-horečnaté, hydrouhličité termálne pramene s teplotou do 24 °C tu podmienili rozvoj kúpeľníctva už od konca 16. storočia. S prameňmi súvisí i lokálny prírodný výron oxidu uhličitého v jednom z bezvodých travertínových kráterov, ktorého intenzita v čase kolíše. Smrtiaci plyn na dne krátera ohrozuje najmä drobné živočíchy (nebezpečenstvo v prípade vstupu je označené tabuľou umiestnenou na dne krátera). V oblasti celého pohoria sú priaznivé litologické podmienky pre hojnú tvorbu zosuvov. Viaceré z nich prehradením doliny viedli k vzniku neveľkých jazier (Jezerské jazero, Osturnianske jazero, Veľké jazero, Malé jazero).

Pieninský národný park (PIENAP). Národný park zriadený v roku 1967 na území Pienin, najmenší na Slovensku, novelizovaný v roku 1997. Predchádzalo mu vyhlásenie Slovenskej prírodnej rezervácie v Pieninách v roku 1932; na poľskej strane v tom istom roku vznikol Park Narodowy w Pieninach a spolu vytvorili prvý medzinárodný prírodný park v Európe. V roku 2004 sa na území PIENAPu ustanovili podľa povahy prírodných hodnôt a stavu biotopov štyri zóny s rôzne prísnym stupňom ochrany prírody a krajiny (A, B, C a D). Týmto boli zrušené maloplošné chránené územia (NPR Prielom Dunajca, NPR Prielom Lesnického potoka, NPR Haligovské skaly, NPP Aksamitka, PR Kamienska tisina a CHA Pieninské lipy), pričom ich areály sa stali súčasťou najprísnejších zón A a B. Park zaberá členité územie Pienin – jediného nášho pohoria tvoreného bradlovým pásmom – s osobitým geomorfologickým vývojom a ojedinelým reliéfom bradiel, skalných stien a vežičiek, hlbokou prielomovou dolinou Dunajca, krasovým reliéfom Haligovských skál. V prevažne lesnatom území sú zachovalé jedľovo-bukové porasty a pôvodné boriny na skalách. V druhovo bohatej flóre sa uplatňujú teplomilné i vysokohorské prvky s výskytom endemitov (chryzantéma pieninská (Dendranthema zawadskii), nevädza Triumfettova (Centaurea triumfettii), kurička štetinatá pieninská (Minuartia setacea subsp. benatica)) a vzácnym glaciálnym reliktom, borievkou netatovou (Juniperus sabina). Zo zoogeografického hľadiska je zaujímavý stret areálov druhov chladnomilných a teplomilných, ako aj alpskokarpatských a západokarpatských s východokarpatskými. Postglaciálnymi reliktmi z vtákov sú pôtik kapcavý a tesár čierny, z ďalších vzácnejších druhov tu hniezdia: včelár obyčajný, výr skalný, kuvičok vrabčí, jariabok hôrny, skaliar pestrý a i. Stabilnou je populácia rysa, mačky divej a vydry. Na území PIENAPu boli v rámci celoslovenského mapovania pralesov z celkového počtu 123 pralesov identifikované dve lokality: prales Holica a prales Kláštornej hory. Prírodovedne najhodnotnejšou časťou parku je prielom Dunajca (pozri samostatné heslo). Územie parku čiastočne prekrýva územie európskeho významu Pieniny (súčasť sústavy Natura 2000).