Slovenské stredohorieBanskobystrický krajarcheologickýgeovednýhistorickýochranárskyprírodovednýobsahom pre malé detipešítrasa okružnávhodný pre školy
Kraj: Banskobystrický
Okres: Banská Štiavnica
Geomorfologická jednotka: Štiavnické vrchy
Geologická jednotka: sopečné pohorie
Chránené územie: Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy, národná prírodná rezervácia Sitno
Prístup: bus Počúvadlo, jazero
Východisko: Tatárska lúka (na východisko sa dostaneme po zelenej turistickej značke z Počúvadla)
Trasa: (Počúvadlo) – Tatárska lúka – Sitno – Sitniansky hrad – Tatárska lúka
Dĺžka, prevýšenie: 3,3 km, prevýšenie 155 m (z Počúvadla 360m)
Čas prechodu: 1,5 až 2 h
Počet zastávok: 7
Náročnosť: stredne náročná trasa

Zameranie chodníka: historické, archeologické, prírodovedné

Typ chodníka: samoobslužný, okružný, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: Čiastočné prepojenie na zelenú a modrú turistickú značku.

Rok otvorenia: 1987, obnova 1993, zmena obsahu IP 2016

Aktuálny stav: Informačné panely sú v dobrom stave.

Textový sprievodca: Sprievodca NCH Sitno (1987, 1993)

Kontakt: Správa CHKO Štiavnické vrchy Kammerhofská 2, 96901 Banská Štiavnica

Poznámka:  (1) Náučný chodník bol v roku 2016 prebudovaný. Z pôvodného chodníka sa zachoval iba informačný panel o SNP.

 

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie. Vo vrcholovej časti je potrebné dbať na zvýšenú opatrnosť, najmä v nepriaznivom počasí. Odporúčame navštíviť informačné centrum CHKO Štiavnické vrchy.

 

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Sitno (1009m n. m.). Najvyšší vrchol Štiavnických vrchov, ktorý predstavuje zvyšok lávového prúdu z andezitu. Ten sa vylial v mladších treťohorách do pradoliny vytvorenej v mäkších sopečných horninách (tufy). Vďaka erózii (mäkšie, menej odolné tufy rýchlejšie erodovali) dnes tvorí najvyššiu časť pohoria (inverzia georeliéfu). Vďaka reliéfu je tu výrazne zastúpenie lipovo-javorových sutinových lesov, okrem ktorých dominujú aj bukovo-jedľové kvetnaté lesy. Rôznorodé podmienky podmienili vznik asi 300 foriem ruží, ktoré opísal už Andrej Kmeť (1841-1908). Na vrchole Sitna sa zachovali zvyšky stredovekého osídlenia, zaniknutý, pomerne rozsiahly hrad z 13. storočia, ktorý bol postavený na ochranu banských miest. Hrad údajne odolal náporu Mongolov v bitke na Tatárskych poliach, v roku 1703 bol zničený kuruckými vojskami. Územie bolo v roku 1951 vyhlásené za chránené územie na ploche 93ha. V súčasnosti má štatút národnej prírodnej rezervácie. Vo vrcholovej časti bola vybudovaná rozhľadňa už v roku 1736. Dnešná rozhľadňa pochádza z konca 19. storočia a jej prízemie slúži ako informačné centrum a malé múzeum.

Zbojnícke bralá. Skalné veže s výškou 50 m tvoriace skalné mesto, ktoré vzniklo rozpadnutím lávového prúdu pozdĺž gravitačných puklín (blokový rozpad) a vplyvom vonkajších procesov. Zo skál sa otvára nádherný výhľad na Banskú Štiavnicu a Tatársku lúku.

Banská Štiavnica. Historické banské, dnes okresné, mesto v centre Štiavnických vrchov so zvlášť bohatou minulosťou, známe ťažbou drahých a farebných kovov (najmä striebra), významnou banskou legislatívou, samosprávou a akademickou tradíciou s množstvom európskych a svetových prvenstiev z rôznych oblastí ľudskej činnosti. Prvá písomná zmienka o meste je už z roku 1156. Pre svoj mimoriadny charakter bola v roku 1950 vyhlásená za mestskú pamiatkovú rezerváciu a ako „historické mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky jeho okolia“ sa stala v roku 1993 súčasťou zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. K pamiatkam či objektom hodným návštevy patria okrem kostolov, kalvárie nad mestom a synagógy napr. tiež: Starý zámok, Nový zámok, Klopačka, Kammerhof, štôlňa Glanzenberg, Berggericht, Galéria Jozefa Kollára. Sprístupnené sú celoročne ako súčasti Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici. Galéria Jozefa Kollára prezentuje okrem cenných diel starých majstrov aj dielo svojich rodákov maliarov Edmunda Gwerka a Jozefa Kollára.

Počúvadlo. Vodná nádrž s rozlohou 1,17ha bola postavená v roku 1775 podľa projektu Jozefa Karola Hella v rámci budovania vodohospodárskeho systému pre banskú činnosť v regióne Banskej Štiavnice. Pozostáva z piatich hrádzí, čo je určitou raritou, pretože bolo vybudovované v sedle. Má najrozsiahlejší systém zberných jarkov.Tatársky jarok 4080 metrov, Dolný Počúvadelský jarok 1700 metrov, Horný Počúvadelský jarok 3080 metrov, Sitniansky jarok 4630 metrov a Počúvadelský jarok 1247 metrov. Vodná nádrž v súčasnosti slúži na rekreáciu.

Chránená krajinná oblasť (CHKO) Štiavnické vrchy. Chránené územie vyhlásené v roku 1979 na takmer celom území Štiavnických vrchov s výnimkou niekoľkých ich okrajových častí. Pohorie, budované vulkanitmi a andezitovým vrcholom Sitna dosahujúce výšku 1 009 m n. m., leží na rozhraní dvoch klimatických typov a prenikajú doň od juhu teplomilné a od severu karpatské horské prvky flóry a fauny. Fytogeograficky územie patrí do obvodu predkarpatskej flóry. Severnú hranicu svojho rozšírenia tu dosahuje napr. dub cerový a javor tatársky, na výslnných lokalitách s plytkou skeletovitou pôdou rastú xerotermy, ako kostrava valeská, kavyľ vláskatý či kukučka vencová. Veľkú časť územia CHKO zaberajú lesy (65 %), ktoré sú druhovým zložením najmä v centrálnej časti vplyvom stáročnej banskej a hutníckej činnosti po totálnom odlesnení nepôvodné, tvorené smrekovými monokultúrami. Lokálne sú vo vyšších polohách bučiny s jedľou a umelo vysadzovaným smrekom a na skeletnatých pôdach lipovo-javorovo-jaseňové sutinové lesy. Na karbonátové podložie v okolí Sklených Teplíc sa viaže výskyt tisu. Zo živočíšstva sú zastúpené o. i.: orol krikľavý, myšiak hôrny, rys, mačka divá, medveď hnedý, vydra riečna, vidlochvost feniklový a ovocný, žije tu tiež vzácna modlivka zelená, roháč obyčajný a fúzač alpský. V opustených banských dielach sa vyskytuje niekoľko druhov netopierov (podkovár veľký, p. malý, netopier obyčajný…). Lokálnymi zvláštnosťami lesov sú hojné prímesi cudzokrajných drevín, súvisiace s pôsobením lesníckej katedry od roku 1807 – súčasti Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. K svojrázu územia CHKO významne prispievajú historické banské diela, a to najmä vodné nádrže – tajchy –, budované v minulých storočiach ako zdroj energie i úžitkovej vody pre banícke účely, ktoré spolu s napájacími a náhonovými jarkami a ďalšími zariadeniami tvoria unikátny vodohospodársky systém. V hraniciach CHKO leží viacero území európskeho významu (súčasti sústavy Natura 2000), z ktorých najrozsiahlejšími sú Hodrušská hornatina, Suť a Skalka.

 

Názvy informačných panelov

  1. O Sitne a náučnom chodníku
  2. Legenda o rytieroch zo Sitna
  3. Sitno a štiavnická sopka
  4. Kolíska turistiky v Európe
  5. Staroveké hradisko na Sitne
  6. Stredoveký hrad na Sitne
  7. Flóra a fauna

 

 

Exportovať do PDF