---

Zameranie chodníka: prírodovedné, lesnícke, ochranárske

Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: prepojenie na červenú, modrú, žltú a zelenú značku

Rok otvorenia: 2015

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: ŠOP SR, Správa Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat, ul. Fraňa Kráľa 1, 071 01  Michalovce, tel. 056 / 6882 541, 056 / 6882 543

Aktuálny stav: Chodník je v dobrom stave.

Poznámka: V cieli trasy sedlom Tri tably prechádza náučný chodník Morské oko – Sninský kameň – Sninské rybníky, ktorým sa dá vystúpiť na Sninský kameň, prípadne zostúpiť na Morské oko.

 

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný na terénne vyučovanie pre svoju dĺžku a prevýšenie len obmedzene.

 

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Poruba pod Vihorlatom. Obec vo Východoslovenskej pahorkatine pri úpätí Vihorlatských vrchov na sever od Sobraniec. Bola založená na zákupnom práve v roku 1410, prvá zmienka je z roku 1418. Prvými obyvateľmi boli nemeckí kolonisti, ktorí sa neskôr odsťahovali bližšie k miestu výskytu železnej rudy a založili novú obec Remetské Hámre. Do obce prišli noví osadníci – „Rusini“ – a obec sa začala rozrastať. Obyvatelia boli roľníci, zaoberali sa aj prácou v lese a pálením drevného uhlia, boli veľmi zruční tesári (podvaly pre potreby železníc, trámy), v kameňolome vyrábali andezitové dlažobné kocky a obrubníky (použili sa aj na dláždenie cesty Košice – Užhorod). V školskom roku 1938/39 tu učil Ján Nálepka, neskorší dôstojník a partizánsky veliteľ. V miestnej škole je inštalovaná „Pamätná izba Jána Nálepku“, ktorej súčasťou je i výstava tradícií. V novembri 1944 fašisti obec vypálili, po oslobodení za pomoci štátu bola znova vybudovaná.

Prírodná rezervácia Vihorlatský prales. Rozľahlé chránené územie vyhlásené nariadením vlády SR v roku 2020 v najvyšších častiach Vihorlatských vrchov zhruba medzi vrchmi Vihorlat a Sninský kameň na ochranu prirodzených procesov a prirodzeného vývoja prírodných spoločenstiev biotopov európskeho významu (Ls5.1 Bukové a jedľovo-bukové kvetnaté lesy (9130), Ls5.2 Kyslomilné bukové lesy (9110), Ls5.3 Javorovo-bukové horské lesy (9140), Ls4 Lipovo-javorové sutinové lesy (9180), Sk2 Silikátové skalné steny a svahy so štrbinovou vegetáciou (8220), Ra1 Aktívne vrchoviská (7110) a Ra3 Prechodné rašeliniská a trasoviská (7140)), biotopov druhov európskeho významu (fuzáč alpský (Rosalia alpina), bystruška potočná (Carabus variolosus), kunka žltobruchá (Bombina variegata), mlok hrebenatý (Triturus cristatus), mlok karpatský (Triturus montandoni), vlk dravý (Canis lupus), rys ostrovid (Lynx lynx), medveď hnedý (Ursus arctos), netopier brvitý (Myotis emarginatus), netopier obyčajný (Myotis myotis), netopier veľkouchý (Myotis bechsteinii), netopier veľký (Nyctalus  asiopterus), uchaňa čierna (Barbastella barbastellus)), biotopov druhov národného významu (fuzáč červenokrký (Strangalia thoracica), salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra), užovka stromová (Elaphe longissima), vretenica severná (Vipera berus), jašterica živorodá (Lacerta vivipara), mačka divá (Felis silvestris)), biotopov vtákov (bocian čierny (Ciconia nigra), sova dlhochvostá (Strix uralensis), orol krikľavý (Aquila pomarina), hadiar krátkoprstý (Circaetus gallicus), ďateľ bielochrbtý (Dendrocopos leucotos)). Územie rezervácie sa čiastočne kryje z územiami európskeho významu Morské oko a Vihorlat a chráneným vtáčím územím Vihorlatské vrchy (obe sú súčasťou sústavy Natura 2000). Rezervácia je jedným z 94 areálov sústavy (lokality) zapísanej v Zozname svetového dedičstva UNESCO so spoločným názvom „Staré bukové lesy a bukové pralesy Karpát a iných regiónov Európy“ ležiacich v 18 európskych krajinách (stav v roku 2021), ktorá sa vyvinula z pôvodnej UNESCO-lokality „Karpatské bukové pralesy“, zapísanej do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO v roku 2007, pričom Vihorlatský prales bol jedným z jej 10 areálov z územia slovensko-ukrajinských Karpát.

Sninský kameň (1 005 m n. m.) a Morské oko – pozri heslá v texte k náučnému chodníku Morské oko – Sninský kameň – Sninské rybníky.

Východoslovenská pahorkatina. Úzky geomorfologický celok lemujúci zo západnej a severnej strany Východoslovenskú rovinu, s ktorou na juhovýchode Slovenska tvorí geomorfologickú oblasť Východoslovenská nížina a do ktorej lalokovito vniká svojimi výbežkami. Siaha od slovensko-maďarskej štátnej hranice pri Čerhove k Vranovu nad Topľou a severným okolím Michaloviec a Sobraniec prechádza k slovensko-ukrajinskej štátnej hranici. Susediacimi geomorfologickými celkami okrem Východoslovenskej roviny sú na juhu Zemplínske vrchy, na západe Slanské vrchy a na severe Beskydské predhorie a Vihorlatské vrchy. Ide o zvyšok neogénneho povrchu (morské a jazerné íly, štrky) na okraji tektonickej zníženiny Veľkej Dunajskej kotliny rozčlenený vodnými tokmi, stekajúcimi z okolitých pohorí, okolo ktorých sú zachované ich v pleistocéne uložené náplavové kužele (hlinité štrky) a riečne terasy (štrkopiesky) a úzke pásy holocénnych nív (prevažne hliny). Časti neogénneho podložia sú prekryté pleistocénnymi nánosmi spraší a naviatych pieskov. V najvýchodnejšej časti pahorkatinu budujú popri eolických a proluviálnych sedimentoch najmä neogénne andezity kontaktu Vihorlatských vrchov. Reliéf je prevažne pahorkatinný, na východe na andezitoch – kde aj kulminuje (Dúbravka 397 m n. m.) –, až podvrchovinný, mierne až stredne zvlnený so širokými plochými chrbtami. Rovinný reliéf je na širších nivách hlavných vodných tokov (Topľa, Ondava, Laborec). V silno zamočiarenom území pod južným úpätím Vihorlatských vrchov, zvanom Podvihorlatské blatá, bola v rokoch 1961 – 1965 vybudovaná Zemplínska šírava, plochou druhá najväčšia vodná nádrž na Slovensku, slúžiaca na zavlažovanie, ochranu pred povodňami, ako vodný zdroj pre priemysel a rekreačné účely. Táto pahorkatina má monotónnejšiu vegetačnú pokrývku ako ostatné pahorkatiny na Slovensku. Prevažujúcu ornú pôdu striedajú dubovo-hrabové lesné spoločenstvá, pozdĺž vodných tokov rastú vŕbovo-topoľové lužné lesy. Svojou teplou a prevažne mierne suchou klímou je územie vhodné na pestovanie viniča a tvorí Východoslovenskú vinohradnícku oblasť.

Chránená krajinná oblasť (CHKO) Vihorlat. Chránené územie vyhlásené v roku 1973 v strednej časti Vihorlatských vrchov, pohoria sopečného pôvodu, ktoré dosahuje výšku vrchom Vihorlat 1 076 m n. m. Patrí medzi najlesnatejšie pohoria Slovenska – 90 % jeho územia zaberajú lesné ekosystémy, predovšetkým bukové a jedľovo-bukové, kde hlavnú drevinu predstavuje buk lesný (Fagus sylvatica). Miestami, najmä pozdĺž hlavného chrbta pohoria, sú lesy človekom narušené len minimálne a majú charakter prírodných lesov s pralesovou štruktúrou a tvoria prírodnú rezerváciu Vihorlatský prales. Viac ako storočné buky môžu dosahovať aj 40metrovú výšku. Severne od Malého Morského oka v oblasti vrchu Jedlinky je významná lokalita výskytu pôvodnej jedle bielej (Abies alba) a smreka obyčajného (Picea abies) v tomto pohorí. Sporadicky sú tu kyslomilné bukové a lipovo-javorové sutinové lesy. Na území CHKO sú dve územia európskeho významu (Morské oko a Vihorlat) a celá je súčasťou chráneného vtáčieho územia Vihorlatské vrchy (obe kategórie tvoria sústavu Natura 2000).

 

Názvy informačných panelov

Úvodná zastávka – Informačná tabuľa chodníka
Zastávka 1 – Spoznávame Vihorlatské bučiny
Zastávka 2 – NPR Vihorlat
Zastávka 3 – Život vo Vihorlatských bučinách
Úvodná zastávka – Informačná tabuľa chodníka