Kraj:	Prešovský
Okres:	Poprad
Geomorfologické jednotky:	Tatranské podhorie a Vysoké Tatry
Geologické jednotky:	kvartérne glacigénne sedimenty a jadrové pohorie
Chránené územia:	Tatranský národný park, národná prírodná rezervácia Mlynická dolina a národná prírodná rezervácia Mengusovská dolina
Prístup:	TEŽ / OŽ / bus Štrbské Pleso a pešo 0,7 km severným smerom k lyžiarskemu areálu
Východisko:	Štrba, Štrbské Pleso, odbočka turistického chodníka (Č) pri Heliose
Trasa:	Štrba, Štrbské Pleso, pri Heliose – Trigan – rázcestie nad Popradským plesom
Dĺžka, prevýšenie:	4 km, prevýšenie 250 m (opačným smerom 85 m)
Čas prechodu:	1,5 h
Počet zastávok:	14
Náročnosť:	nenáročná trasa

Zameranie chodníka: prírodovedné, geovedné, lesnícke

Typ chodníka: samoobslužný, obojsmerný, líniový, peší, celoročný s výnimkou zimy (pozri upozornenie nižšie)

Nadväznosť na turistickú značku: Chodník je súbežný s červenou turistickou značkou.

Rok otvorenia: 2001

Aktuálny stav: Informačné panely sú v dobrom stave.

Textový sprievodca: Sprievodca Vitajte na lesnom chodníku Štrbské Pleso – Popradské pleso (2001)

Kontakt: Správa Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici – ústredie Tatranská Lomnica, Tatranská Lomnica 66, 059 60 Vysoké Tatry, tel. 052 / 4780 350

Poznámka: Náučný chodník je niekedy označovaný aj ako lesný chodník Štrbské Pleso – Popradské pleso.

Upozornenie: Počas snehovej pokrývky, resp. v zimnom období nie je trasa priechodná v celej svojej dĺžke, keďže v úseku Trigan – Popradské pleso je potrebné z dôvodu lavínového ohrozenia pod svahom Patrie od zastávky 6 pri turistickom rázcestí Trigan používať tzv. zimnú cestu (zelená turistická značka).

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie. Námetom k nemu môže byť pracovný list Náučný chodník Lesom medzi Plesom a plesom.

V prípade nepriaznivého počasia odporúčame nenáročný a variabilný náučný chodník Štrbské Pleso.

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Štrbské Pleso (Štrba-Štrbské Pleso resp. Vysoké Tatry-Štrbské Pleso). Najvyššie (1 346 m n. m.) položená podtatranská osada severozápadne od Svitu v strednej časti Tatranského podhoria v okolí jazera Štrbské pleso neďaleko od Cesty slobody, kedysi prevažne s liečebno-kúpeľnou, dnes s turistickou funkciou. Osada Štrbské Pleso vznikla v roku 1872, kedy nedlho po postavení Košicko-bohumínskej železnice (prechádzajúcej pri neďalekej Štrbe) postavili na juhovýchodnom brehu plesa dva jednoduché prízemné zruby, ktoré nasledovali ďalšie chaty, letohrádky, reštaurácie. V roku 1885 bol osade priznaný charakter liečebných kúpeľov. V roku 1896 bola prepojená so stanicou Štrba parnou ozubnicovou železnicou a v roku 1912 elektrickou železnicou so Starým Smokovcom. V roku 1900 bolo juhovýchodne od plesa vytvorené na mieste rašeliniska umelé jazero – Nové Štrbské pleso. V roku 1906 na južnom brehu plesa začala výstavba hotelov a sanatórií, ktorých budovy po prestavbách stoja dodnes. Po prvej svetovej vojne cesta od Pribyliny spájajúca podtatranské osady sa dostala do správy štátu, bola pomenovaná Cestou slobody a začalo sa s jej postupnou prestavbou. Po druhej svetovej vojne a po znárodnení v roku 1948 výhradnú správu nad kúpeľmi prevzal štát. Osada sa stala v roku 1970 dejiskom majstrovstiev sveta v klasických lyžiarskych disciplínach, s čím súvisela výstavba lyžiarskeho strediska so skokanskými mostíkmi a hotelom FIS, hotela Panoráma a i. Boli vybudované i ďalšie liečebné domy (napr. v roku 1976 Helios – aj medzinárodne významné Národné klimatické centrum pre liečbu respiračných ochorení). Po roku 1989 kúpele stratili svoju funkciu a po privatizácii buď chátrajú, alebo boli prebudované na luxusné hotely. V roku 2007 sa časť územia Štrbského Plesa včítane osady vrátila do administratívneho pôsobenia a stala sa jednou z troch miestnych častí obce Štrba a časť územia zostala jednou z troch častí mesta Vysoké Tatry.

Štrbské pleso. Jazero ľadovcového pôvodu v Tatranskom podhorí v predpolí Mlynickej doliny pod južnými svahmi Vysokých Tatier vo výške 1 346 m n. m. v osade Štrbské Pleso, druhé najväčšie na slovenskej strane Tatier. Ide o naše najväčšie morénové jazero s rozlohou necelých 20 ha. Jeho panva sa vyvinula pri vytopení asi 80 m hrubej kryhy rozpadnutého ľadovca Mlynickej doliny, zasypanej bočnou morénou mladšieho ľadovca, je teda výtopiskovo-hradeným jazerom. Prvý ho spomína Dávid Frölich v roku 1644 v diele Bibliotheca seu Cynosura Peregrinantium. Pred príchodom turistov ho poznali uhliari, poľovníci, drevorubači a bylinkári. Patrilo liptovskej rodine Szentiványiovcov, v roku 1901 ho odkúpil uhorský štát. Od konca 19. storočia sa umelo zarybňovalo a v zime pre chladiarenské ciele na ňom lámali ľad, ktorý bol veľmi čistý. Vyvážali ho do Budapešti, Berlína a Viedne. Pleso nemá žiaden viditeľný prítok ani odtok. Podľa merania z roku 2002 má hĺbku až 26 m. Podarilo sa ju namerať len náhodou počas iného prieskumu jazera. Pozoruhodnosťou je prítomnosť ryby sih maréna (Coregonus maraena). Ide pravdepodobne o posledné miesto na svete, kde sa nachádza vo svojej čistej forme. Siha sem doviezli v roku 1929 rybári z Třeboňska v Čechách. Opätovne ho odborníci objavili náhodne až v roku 1986. Dnes musí sih bojovať o prežitie s ploticou, ostriežom, šťukou a eutrofizáciou. Ako nepôvodný druh nie je chránený.

Národná prírodná rezervácia Mlynická dolina. Chránené územie vo Vysokých Tatrách severne od Štrbského Plesa vyhlásené v roku 1991 na ochranu mimoriadne vzácneho územia Mlynickej doliny s typickou vertikálnou stupňovitosťou typov krajiny, glaciálnym reliéfom, vzácnymi rastlinami kyslých i mylonitových podkladov s výskytom vŕby švajčiarskej. Vyskytuje sa v nej v masíve Patrie najvyššie siahajúca horná hranica lesa v Tatranskom národnom parku. V strednej časti doliny potok Mlynica prekonáva asi 25 m vysoký stupeň vodopádom Skok.

Národná prírodná rezervácia Mengusovská dolina. Rozsiahle chránené územie vo Vysokých Tatrách severne od zastávky TEŽ Popradské pleso na území v závere rozvetvenej Mengusovskej doliny a Zlomiskovej doliny vyhlásené v roku 1991 na ochranu cenného územia kryštalinika Vysokých Tatier so vzácnym výskytom kryštalických bridlíc v granodioritovom masíve, bralného glaciálneho reliéfu, jazier a viacerých vzácnych druhov rastlín, živočíchov a ich biocenóz. V závere mohutného trógu Mengusovskej doliny sa nachádza Veľké Hincovo pleso, najväčšie a najhlbšie (54 m) pleso v slovenskej časti Tatier (celkovo štvrté najväčšie a tretie najhlbšie). Dolina je pramennou oblasťou rieky Poprad, ktorá vzniká necelý kilometer severne od zastávky TEŽ Popradské pleso sútokom Hincovho potoka, vytekajúceho z Veľkého Hincovho plesa, a Krupej, vytekajúcej z Popradského plesa.

Popradské pleso. Jazero ľadovcového pôvodu v južnej časti Vysokých Tatier v Mengusovskej doline vo výške 1 494 m n. m. Má hĺbku 17 m, rozlohou je to piate najväčšie pleso slovenskej časti Tatier. V okolí sú dobre viditeľné bloky hornín opracované ľadovcom – guliaky. Na severozápadnom brehu jazera stojí Chata pri Popradskom plese z roku 1961 na mieste predchádzajúcich objektov, budovaných tu od roku 1879, a Majláthova chata (z roku 2011). Obe sú celoročne prístupné a otvorené. Do plesa viacerými ramenami ústi od severovýchodu Ľadový potok a v jeho najjužnejšom bode z neho vyteká krátka (2,1 km) riečka Krupá, ktorá sútokom s Hincovým potokom vytvára rieku Poprad.

Ostrva (1 984 m n. m.). Nevýrazný vrchol na konci bočnej juhozápadnej rázsochy v masíve Končistej v južnej časti Vysokých Tatier juhovýchodne nad Popradským plesom. Sedlom (1 966 m n. m.) medzi Ostrvou a Tupou prechádza červeno značený turistický chodník Tatranská magistrála, tu iste frekventovaný pre krásny výhľad do Mengusovskej doliny a Zlomiskovej doliny. Stráne Ostrvy oddávna poznali pytliaci a poľovníci. Prvý chodník z Vyšných Hágov vybudoval v roku 1886 Uhorský karpatský spolok, dnešný tunajší úsek magistrály je z rokov 1930 – 1931.

Symbolický cintorín obetí hôr pri Popradskom plese. Pietne miesto v limbovom háji v strmom svahu nad Krupou pod skalnou stenou Ostrvy poniže Popradského plesa s pamätnými tabuľami menovite pripomínajúcimi ľudí, zahynulých vo Vysokých Tatrách ako aj iných svetových horstvách. Začal sa budovať v roku 1936 z iniciatívy a za veľkého osobného vkladu českého maliara Otakara Štáfla a Alojza Lutonského, tajomníka Klubu československých turistov v Novom Smokovci, s cieľom sústrediť na dôstojnom mieste na rôznych miestach Tatier pribúdajúce tabuľky ich obetí. Stojí v ňom kaplnka, naprojektovaná Róbertom Vosykom podľa vzoru spišských kaplniek, a vyše sedem desiatok drevených zdobených krížov, z ktorých 50 od rezbára Jozefa Fekiača Surovca-Šumného z Detvy osadil v roku 1938 sám Otakar Štáfl. Cintorín bol vysvätený a sprístupnený v roku 1940. Od roku 1963 je kultúrnou pamiatkou. Najstaršou je tabuľka z roku 1911 venovaná Jenö Wachterovi, ktorý zahynul v roku 1905 pri zlaňovaní zo Žabieho koňa. Dnes je v cintoríne vyše 370 pamätných tabúľ s viac ako 500 menami; umiestňovanie nových pre obmedzený priestor podlieha prísnym kritériám. Cintorín je prístupný po turistickom chodníku, a to len sezónne od 30. apríla do 15. decembra pre zimnú uzáveru žltej turistickej značky na úseku rázcestie Popradská poľana až Popradské pleso.

Tatranské podhorie. Jeden z troch geomorfologických podcelkov Podtatranskej kotliny, lemujúci západnú polovicu južného úpätia Západných Tatier a celé južné a juhovýchodné úpätie Vysokých Tatier. Ide o hladko modelové výškovo rozčlenené pretiahle územie vo výškach 900 – 1 450 m n. m. zhruba medzi ústím Račkovej doliny a Tatranskými Matliarmi budované balvanitým materiálom (čelných a čelno-bočných) morén ľadovcov, ktoré počas pleistocénu v časoch maximálnych zaľadnení vytekali z tatranských dolín do ich predpolia – dnešných kotlín, Liptovskej a Popradskej. Tieto naň pod miestami strmými okrajovými svahmi nadväzujú a spoločne tvoria Podtatranskú kotlinu.

Tatranský národný park (TANAP). Najstarší a najrozľahlejší národný park na Slovensku, vyhlásený v roku 1948, na poľskej strane Tatier o šesť rokov neskôr. Dnes zahŕňa územie Západných Tatier, Vysokých Tatier ako aj Belianskych Tatier. Tieto pohoria majú vysokohorský (alpský) charakter, v časti Vysoké Tatry 30 štítov a veží presahuje výšku 2 500 m n. m., je medzi nimi aj najvyšší vrch Tatier, Slovenska a Karpát, Gerlachovský štít (2 655 m n. m.). Ich reliéf formovali horské ľadovce, ktorých pozostatkom je množstvo jazier – plies. Oficiálnym symbolom TANAPu je endemit kamzík vrchovský tatranský. Typickými sú aj plesnivec alpínsky, kosodrevina či orol skalný a svišť. Mimoriadnou udalosťou na území TANAPu bola vetrová kalamita, ktorá 19. novembra 2004 postihla južné svahy Vysokých Tatier, najmä však Tatranského podhoria a priľahlej časti Podtatranskej kotliny medzi Podbanským a Tatranskou Kotlinou (30 km) a nadlho zmenila charakter postihnutého územia. Atraktivita prírodných krás udržuje trvale vysokú návštevnosť parku. Na jeho území je okolo 600 km turistických chodníkov a 16 značených cyklistických chodníkov. Správa TANAPu sídli vo Svite, pracovisko má aj v Liptovskom Mikuláši. TANAP včítane jeho ochranného pásma prekrýva bilaterálna Biosférická rezervácia Tatry, do svetovej siete UNESCO zapísaná v roku 1993, viaceré územia európskeho významu (napr. Tatry, Poš, Machy) a chránené vtáčie územie Tatry (obe posledné kategórie sú súčasťou sústavy Natura 2000).