| Kraj: | Prešovský |
| Okres: | Poprad |
| Geomorfologické jednotky: | Vysoké Tatry a Tatranské podhorie |
| Geologické jednotky: | jadrové pohorie a kvartérne glacigénne sedimenty |
| Chránené územia: | Tatranský národný park, národná prírodná rezervácia Skalnatá dolina a národná prírodná rezervácia Studené doliny |
| Prístup: | vlak / TEŽ Tatranská Lomnica / bus Vysoké Tatry, Tatranská Lomnica, aut. st. a lanovka Tatranská Lomnica – Skalnaté Pleso |
| Východisko: | Skalnaté Pleso, horná stanica lanovky Tatranská Lomnica – Skalnaté Pleso |
| Trasa: | Skalnaté Pleso – Zamkovského chata – Obrovský vodopád – rázcestie Č × M nad Rainerovou chatou – Hrebienok |
| Dĺžka, prevýšenie: | 5,5 km, klesanie 560 m a stúpanie 60 m |
| Čas prechodu: | 2,5 h |
| Počet zastávok: | 12 |
| Náročnosť: | stredne náročná trasa |
Zameranie chodníka: prírodovedné, ochranárske
Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, celoročný
Nadväznosť na turistickú značku: Trasa vedie súbežne s červenou turistickou značkou.
Rok otvorenia: 80. roky 20. storočia
Aktuálny stav: Informačné panely sú opotrebované a viaceré chýbajú.
Textový sprievodca: nie je
Kontakt: Správa Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici – ústredie Tatranská Lomnica, Tatranská Lomnica 66, 059 60 Vysoké Tatry, tel. 052 / 4780 350
Poznámka: Na Skalnatom Plese sú ďalšie dva náučné chodníky: Skalnaté Pleso a detský eko-mini-park s panelmi Svištia krajinka.
Využiteľnosť pre školy
Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie. Vzhľadom na vysokohorské prostredie je potrebné venovať mimoriadnu pozornosť meteorologickej situácii ako aj výstroju. V čase snehovej pokrývky je nutné sledovať aktuálnu lavínovú situáciu.
Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí
Lanovka Tatranská Lomnica – Lomnický štít. Visutá kabínková lanovka vybudovaná v 30. rokoch 20. storočia podľa projektu Dušana S. Jurkoviča. Vo svojej dobe predstavovala svetový unikát – držala niekoľko svetových rekordov. Lanovka je dvojúseková so štyrmi stanicami na trase. Toto riešenie si vyžiadala extrémna dĺžka celej trasy (vyše 6 km) vzhľadom na vtedajšie technické možnosti. Prvý úsek vedie z Tatranskej Lomnice na Skalnaté Pleso, druhý zo Skalnatého Plesa na Lomnický štít. Jej vybudovanie umožnilo aj výstavbu astronomických a meteorologických pracovísk pri Skalnatom plese a na Lomnickom štíte (1943), z ktorých sa vyvinul Astronomický ústav SAV.
Skalnaté pleso. Jazero ľadovcového pôvodu ležiace v najnižšom kare Skalnatej doliny na juhozápadnej strane masívu Lomnického štítu vo Vysokých Tatrách vo výške 1 754 m n. m hradené morénovým valom. Jeho súčasný charakter popri hydrologických a klimatických faktoroch značne ovplyvnili aktivity človeka. Od roku 1937 počas výstavby stanice lanovky Tatranská Lomnica – Lomnický štít hladina plesa začala klesať. Má premenlivú výšku s maximálnou hĺbkou 2 m, pleso dokonca – aj napriek mnohým záchranným zásahom – niekedy vysychá. Napája i odvodňuje ho Skalnatý potok, prítok Popradu. Okrem staníc lanoviek a Horskej služby a observatória je neďaleko plesa ešte Skalnatá chata, po roku 1993 oživená a zregenerovaná Lacom Kulangom, celoročne poskytujúca útulok a občerstvenie.
Národná prírodná rezervácia Skalnatá dolina. Chránené územie na juhozápadnom svahu v strednej časti Vysokých Tatier v hornej časti povodia Skalnatého potoka zhruba po stanicu lanovky Štart vyhlásené v roku 1991 na ochranu územia s veľkou diverzitou druhov, aj vzácnych a endemických, i alpínskych spoločenstiev fauny a flóry na silikátových podkladoch ako aj bohatstvom glaciálnych foriem georeliéfu na granitoch a mylonitoch s veľmi labilnými geosystémami. Leží v rámci Tatranského národného parku, Biosférickej rezervácie Tatry a územia európskeho významu Tatry (súčasť sústavy Natura 2000).
Zamkovského chata („Zamka“). Vysokohorská chata vo Vysokých Tatrách v ústí Malej Studenej doliny pod ukončením Lomnického hrebeňa v nadmorskej výške 1 475 m. V roku 1943 ju postavil jeden z najlepších slovenských horolezcov a horský vodca Štefan Zamkovský, rodák z Levoče, predtým nosič a pomocník na Téryho a Zbojníckej chate. Počas druhej svetovej vojny bola útočiskom pre partizánov, Židov a politických väzňov. Po zoštátnení bola v rokoch 1951 – 1991 premenovaná na Chatu kpt. Nálepku. Je prístupná a nocľah a stravu poskytuje celoročne.
Veľká Studená dolina a Malá Studená dolina. Doliny v centre Vysokých Tatier – horná časť povodia Studeného potoka, vznikajúceho sútokom dvoch zdrojníc – Veľkého Studeného potoka a Malého Studeného potoka –, odvodňujúcich tieto dve doliny. Navzájom sú oddelené Prostredným hrebeňom vybiehajúcim juhovýchodným smerom zo Širokej veže na hlavnom tatranskom hrebeni. V oboch dolinách možno pozorovať hornú hranicu lesa, v ktorej dominuje borovica limbová (Pinus cembra), a formy reliéfu vytvorené horským ľadovcom. Doliny majú – typicky pre ľadovcom modelované doliny – priečny profil v tvare písmena U a stupňovitý pozdĺžny profil. Široký záver – ľadovcový amfiteáter s plochou okolo 4 km² – asi 6 km dlhej Veľkej Studenej doliny, lemovaný aj vyše 2 400 m n. m. vysokými skalnými hrebeňmi a štítmi, tvorí viacero pospájaných ľadovcových kotlov (karov). Na ich plochom dne leží nadpriemerný počet jazier – v doline sa nachádza 26 prevažne malých plies, čo predstavuje takmer šestinu všetkých plies v Tatrách. Okrem morén a guliakov je v nej výrazný nunatak Streleckej veže (mohutný blok, ktorý v čase zaľadnenia vyčnieval ako ostrov z okolo neho obtekajúceho ľadovca). Malá Studená dolina je kratšia (4,5 km), a preto kedysi menší a teda „slabší“ ľadovec zapríčinil, že nad Veľkou Studenou dolinou „visí“ – je od nej oddelená vysokým stupňom. Tento prekonáva Malý Studený potok 15 m vysokým Obrovským vodopádom. Obe doliny patria k najnavštevovanejším v Tatrách. Turisticky sú navzájom prepojené Priečnym sedlom (2 352 m n. m.). Celoročne (teda aj v zime) sú doliny prístupné len po vysokohorské chaty: Zbojnícku (1 960 m n. m.) vo Veľkej Studenej doline a Téryho (2 015 m n. m.) v Malej Studenej doline.
Národná prírodná rezervácia Studené doliny. Chránené územie v strednej časti Vysokých Tatier a Tatranského podhoria v hornej časti povodia Studeného potoka až po Cestu slobody vyhlásené v roku 1991 na ochranu mimoriadne vzácneho územia so zastúpením skoro všetkých druhov foriem glaciálneho reliéfu na granodioritovom i mylonitovom podklade a bohatstvom biocenóz montánneho až subniválneho stupňa so zriedkavými, ohrozenými a endemickými druhmi. Leží v rámci Tatranského národného parku, Biosférickej rezervácie Tatry ako aj územia európskeho významu Tatry (súčasť sústavy Natura 2000).
Hrebienok. Lokalita na hornom okraji Tatranského podhoria v jeho východnej časti na krátkom ostrom hrebeni vo výške 1 285 m n. m. na východnej rázsoche Slavkovského štítu, zbiehajúcej k Tatranskej Lesnej. Od vybudovania pozemnej lanovky zo Starého Smokovca (viac o nej pozri v hesle Starý Smokovec v texte k náučnému chodníku História Smokovcov) v roku 1908 sa stala atraktívnym cieľom návštevníkov Vysokých Tatier. Je turistickým východiskom do Veľkej Studenej doliny, Malej Studenej doliny, na Slavkovský štít či magistrálou k Sliezskemu domu vo Velickej doline. Predchodcom dnešnej budovy hostela Sorea Hrebienok bol hotel Šport (1928), pri ktorom vznikla slalomová lúka, vlek, osvetlená sánkarska dráha, rozhodcovské veže (1968), bobová dráha. V súčasnosti pribúdajú stále nové atrakcie: 2,4 m vysoký železný medveď Kubo s očami z polodrahokamov – patrón Hrebienka –, ďalších desať drevených medveďov v relax zóne na Dolnej lúke, v zime ľadový kostol Tatranský dóm. Každoročne sa tu koná jedinečné zimné podujatie Tatry Ice Master – neoficiálne majstrovstvá sveta v tesaní ľadových sôch. Ďalšou miestnou zaujímavosťou je aj tabuľka, ktorú na začiatku bezbariérového chodníka vedúceho z Hrebienka na Rainerovu chatu v rámci svojej návštevy Slovenska v októbri 2008 odhalila britská kráľovná Alžbeta II. ako pripomienku svojej návštevy Vysokých Tatier.
Tatranský národný park (TANAP). Najstarší a najrozľahlejší národný park na Slovensku, vyhlásený v roku 1948, na poľskej strane Tatier o šesť rokov neskôr. Dnes zahŕňa územie Západných Tatier, Vysokých Tatier ako aj Belianskych Tatier. Tieto pohoria majú vysokohorský (alpský) charakter, v časti Vysoké Tatry 30 štítov a veží presahuje výšku 2 500 m n. m., je medzi nimi aj najvyšší vrch Tatier, Slovenska a Karpát, Gerlachovský štít (2 655 m n. m.). Ich reliéf formovali horské ľadovce, ktorých pozostatkom je množstvo jazier – plies. Oficiálnym symbolom TANAPu je endemit kamzík vrchovský tatranský. Typickými sú aj plesnivec alpínsky, kosodrevina či orol skalný a svišť. Mimoriadnou udalosťou na území TANAPu bola vetrová kalamita, ktorá 19. novembra 2004 postihla južné svahy Vysokých Tatier, najmä však Tatranského podhoria a priľahlej časti Podtatranskej kotliny medzi Podbanským a Tatranskou Kotlinou (30 km) a nadlho zmenila charakter postihnutého územia. Atraktivita prírodných krás udržuje trvale vysokú návštevnosť parku. Na jeho území je okolo 600 km turistických chodníkov a 16 značených cyklistických chodníkov. Správa TANAPu sídli vo Svite, pracovisko má aj v Liptovskom Mikuláši. TANAP včítane jeho ochranného pásma prekrýva bilaterálna Biosférická rezervácia Tatry, do svetovej siete UNESCO zapísaná v roku 1993, viaceré územia európskeho významu (napr. Tatry, Poš, Machy) a chránené vtáčie územie Tatry (obe posledné kategórie sú súčasťou sústavy Natura 2000).
Tatranské podhorie. Jeden z troch geomorfologických podcelkov Podtatranskej kotliny, lemujúci západnú polovicu južného úpätia Západných Tatier a celé južné a juhovýchodné úpätie Vysokých Tatier. Ide o hladko modelové výškovo rozčlenené pretiahle územie vo výškach 900 – 1 450 m n. m. zhruba medzi ústím Račkovej doliny a Tatranskými Matliarmi budované balvanitým materiálom (čelných a čelno-bočných) morén ľadovcov, ktoré počas pleistocénu v časoch maximálnych zaľadnení vytekali z tatranských dolín do ich predpolia – dnešných kotlín, Liptovskej a Popradskej. Tieto naň pod miestami strmými okrajovými svahmi nadväzujú a spoločne tvoria Podtatranskú kotlinu.
Názvy informačných panelov
Informačné panely nemajú názvy.
