Kraj:	Žilinský
Okres:	Liptovský Mikuláš
Geomorfologická jednotka:	Liptovská kotlina (a Nízke Tatry)
Geologická jednotka:	vnútrokarpatský flyš (a jadrové pohorie)
Chránené územie:	žiadne
Prístup:	bus Liptovský Ján, ul. Starojánska, ZŠ a pešo 1,1 km k juhu po Starojánskej ul.
Východisko:	Liptovský Ján, pri lávke cez Štiavnicu na juhovýchodnom okraji obce neďaleko prameňa Teplica
Trasa:	Liptovský Ján, lávka cez Štiavnicu (prameň Teplica) – východným okrajom obce po západnom a potom severnom úpätí vrchu Kameničná – minerálny prameň Medokýš – proti toku Váhu severným úpätím Zápače – Liptovská Porúbka
Dĺžka, prevýšenie:	5,5 km, prevýšenie 250 m
Čas prechodu:	2 h
Počet zastávok:	6
Náročnosť:	nenáročná trasa

Zameranie chodníka: prírodovedné, historické, geovedné

Typ chodníka: samoobslužný, líniový, obojsmerný, peší, celoročný

Nadväznosť na turistickú značku: V závere je trasa krátko súbežná s červenou turistickou značkou.

Rok otvorenia: 1998; 2018 obnova

Aktuálny stav: Informačné panely sú dobrom stave.

Textový sprievodca: nie je

Kontakt: Obecný úrad Liptovský Ján, Ul. Jána Kalinčiaka 39/3, 032 03 Liptovský Ján, tel. 044 / 5280 470

Poznámky: (1) Na niektorých zastávkach stoja informačné panely oboch generácií náučného chodníka (pôvodný aj novší). (2) Trasa chodníka v celej dĺžke presne kopíruje hranicu Nízkych Tatier a Podtatranskej (Liptovskej) kotliny.

Upozornenie: V úrovni Liptovského Hrádku je trasa chodníka zle značená.

Využiteľnosť pre školy

Náučný chodník je vhodný pre terénne vyučovanie. Odporúčame pridať návštevu Múzea baníctva a hutníctva Maša či vyhliadku Skalka v Liptovskom Hrádku (info > Náučný chodník Zelené srdce Hrádku).

Čo sa oplatí vidieť na trase náučného chodníka a v okolí

Liptovský Ján. Obec na južnom okraji Liptovskej kotliny juhovýchodne od Liptovského Mikuláša vo vyústení nízkotatranskej Jánskej doliny na potoku Štiavnica nad jej ústím do Váhu. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1263, no už v roku 1200 sa písomne spomína modlitebňa na mieste dnešného opevneného ranogotického kostola sv. Jána Krstiteľa, pochádzajúceho z konca 12. storočia. Juhozápadne nad obcou v mieste bývalého hradiska na Hrádku (877 m n. m.) pod Poludnicou postavili v roku 1270 Bogomírovci drevený hrad, jediný nekráľovský hrad na Liptove, naposledy spomínaný v roku 1554. Boli zakladateľmi mnohých zemianskych rodov v niektorých liptovských dedinách. Obec je typickým príkladom kuriálnej dediny – až do 19. storočia bola rodovým sídlom zemianskej rodiny Svätojánskych (Szentiványi), vlastniacej bane v Bociach. Obyvateľstvo sa okrem baníctva zaoberalo ťažbou dreva, výrobou klincov a modrotlače, bola tu píla, pálenica, pivovar a octáreň. Obec patrila k najväčším a najvýznamnejším vidieckym osadám Liptova. O jej svojráze svedčí mimoriadne množstvo zachovaných kaštieľov a kúrií zo 16. – 19. storočia (napr. kaštiele: Sentivániovský, Ňáriovský, Za vodou, Hilbertovský, Nemešovsko-Barnovský, Pálovský, Tomášovský, Marcovský, Šándorovský, Kazimírovský; kúrie: Jonášovská, Gáborovská, Sentivániovská), pôvodne obkolesených rozľahlými sadmi a záhradami a kumulovaných v samostatnej časti obce. Mimo nej v ulicovej zástavbe bývajúci poddaní si po zrušení poddanstva v druhej polovici 19. storočia začali odkupovať šľachtické objekty a v bývalých panských záhradách budovať nové domy ľudovej architektúry. Historická časť obce, zaberajúca mnohé národné kultúrne pamiatky, bola pre svoje urbanisticko-historické hodnoty v roku 1991 vyhlásená za pamiatkovú zónu. Druhou jedinečnosťou obce je hojný výskyt termálnych prameňov, známych liečivými účinkami pri reume a kožných chorobách už v 14. storočí. V roku 1927 v juhovýchodnej časti územia vznikol úpravou areálu kúrie č. 97 Dr. Jozefom Svätojánskym (1884 – 1941) kúpeľný areál Svätojánske Teplice, ktorý bol základom dodnes sa rozvíjajúcej významnej rekreačnej funkcie obce. K osobnostiam obce patrí šľachtic Jozef Svätojánsky (1817 – 1905), zakladateľ osady a klimatických kúpeľov na Štrbskom plese a iniciátor turistiky vo Vysokých Tatrách a Nízkych Tatrách, narodili sa tu dvaja z troch Jánov Čajakovcov – troch generácií slovenských spisovateľov – a jazykovedec a univerzitný profesor Dr. Ján Stanislav (1904 – 1977).

Prírodný kráter Kaďa. Prírodný minerálny termálny prameň pri južnom okraji intravilánu Liptovského Jána na začiatku Liptovskej doliny v kráteri vo vrchole travertínovej kopy so silno mineralizovanou termálnou vodou s teplotou 20 °C s dokázateľnými liečivými účinkami pri reumatických a kožných chorobách a ochoreniach ženských orgánov a pohybového ústrojenstva. V jeho blízkosti je viacero podobných prameňov zachytených v upravenom bazéniku (jazierku) s max. hĺbkou 1,5 m a teplotou vody 16 – 23 °C pre celoročne voľne prístupné kúpanie. Neďaleko sa nachádza ďalší z početných lokálnych výverov minerálnej termálnej vody – prameň Teplica, upravený ako studnička pitnej minerálnej vody. Výskyt prameňov a ich vlastnosti súvisia s geologickou stavbou na tektonickom kontakte Nízkych Tatier a Liptovskej kotliny.

Jánska dolina > Náučný chodník Brána do Jánskej doliny

Liptovská Porúbka. Obec na styku Liptovskej kotliny a Nízkych Tatier od juhovýchodu priliehajúca k priemyselnej časti Liptovského Hrádku na ľavom brehu Váhu, tiahnuca sa dolinou jeho prítoku Porubského potoka. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1377. Bola poddanskou obcou zemepánov rodu Szentiványi z Liptovského Jána. Obyvatelia sa živili najmä pltníctvom a chovom oviec, ale aj rozvozom soli, ťažbou dreva, prácou v skladoch a ťažbou železnej rudy v Bockej doline, boli tu dva mlyny a píla. V roku 1840 bol cez Váh vybudovaný most z Liptovského Hrádku, od roku 1871 okrajom obce premávajú vlaky po významnej železničnej trati (stanica je v blízkom Liptovskom Hrádku), jej chotárom prechádzala v 20. storočí úzkokoľajná železnička z Liptovského Hrádku na Čierny Váh a do Liptovskej Tepličky (viac > Náučný chodník Okolím Liptovskej Tepličky v hesle Považská lesná železnica). V 30. rokoch 20. storočia tu bola založená továreň na výrobu trvanlivého pečiva a vanilínového a škoricového cukru (Tatranka), ktorá ľahkým a dietetickým pečivom (oblátky, keksy, sucháre) zásobovala všetky nemocnice a sanatóriá na Slovensku. Na jej základoch sa vyvinul dosiaľ tu fungujúci podnik Pečivárne Liptovský Hrádok. V rokoch 1971 – 1991 bola obec súčasťou (mestskou časťou) Liptovského Hrádku. Pamiatkou a dominantou obce je evanjelický a. v. kostol, jednoloďová neorománska stavba z roku 1918 architekta Milana Michala Harminca.

Liptovský Hrádok, Liptovský hrádok, Skalka > Náučný chodník Zelené srdce Hrádku

Liptovská kotlina. Jeden z troch geomorfologických podcelkov Podtatranskej kotliny, vyhraničený zhruba medzi Ružomberkom, Važcom, Štrbským sedlom, Pribylinou a Kvačanmi; so zvyšnými jej dvoma časťami susedí na východe – s Popradskou kotlinou – a severovýchode – Tatranským podhorím. Ďalej susedí s Veľkou Fatrou, Nízkymi Tatrami, Kozími chrbtami, Západnými Tatrami a Chočskými vrchmi. Predstavuje mohutnú tektonickú depresiu ležiacu vo výškach zhruba 470 – 900 m n. m. Je vyplnená kvartérnymi terasovými a nivnými sedimentmi riek a potokov (hliny, štrkopiesky) a pod tatranským úpätím i glacifluviálnymi terasovanými kužeľmi (štrky, štrkopiesky), čiastočne prikrývajúcimi podložné paleogénne horniny (flyš: pieskovce a ílovce). Tieto lokálne i s drobnými mezozoickými ostrovmi (Hrubý grúň) výraznejšie vystupujú nad zvlnený reliéf s dlhými plochými chrbtami až plošinami a majú charakter až vrchoviny. V oblasti niektorých zlomov sa vyskytujú travertíny (Lúčky, Bešeňová, Liptovské Sliače).